Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 2 Cdon 257/97: „Dôkazné bremeno ohľadne určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tiež tvrdí. Právny úkon je neurčitý (§ 37 ods. 2 ObčZ) vtedy, ak zrozumiteľne vyjadrený obsah má také vecné nedostatky, že ich nemožno preklenúť ani výkladom (§ 35 ods. 2 ObčZ).“
Predkladané rozhodnutie rieši otázku dôkazných tvrdení účastníkov a v spojitosti s týmito tvrdeniami aj otázku ich dôkaznej povinnosti. V občianskom súdnom konaní sa uplatňuje povinnosť tvrdenia a dôkazná povinosť, čo vo svojej podstate znamená, že najprv určitú skutočnosť ako účastník tvrdím (tvrdím, že nastala) a zároveň musím o tom predložiť dôkaz, alebo ho aspoň označiť, aby ho mohol súd vykonať (povinnosť dôkazná). Keď síce splním povinnosť tvrdenia, ale nesplním dôkaznú povinnosť (nenavrhnem dôkazy, alebo sa z vykonaných dôkazov mnou tvrdené skutočnosti nepreukážu) znamená to, že som neuniesol dôkazné bremeno. To zároveň v praxi väčšinou znamená neúspech účastníka v spore.
V uvedenej veci žalobca žiadal, aby mu žalovaná zaplatila určitú peňažnú sumu, ktorá vyplývala z vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov (BSM) – účastníkov sporu. V listine zo dňa 27.8.1991 však bolo uvedené, že žalobca uvedený dlh žalovanej odpustil. Žalobca tvrdil, že vetu o odpustení dlhu žalovaná do listiny dodatočne dopísala.
Prvostupňový súd vyhovel žalobe žalobcu, odvolací súd rozhodnutie zmenil a žalobu zamietol. Proti rozhodnutiu podal žalobca dovolanie.
Dovolací súd nepovažoval dovolanie za dôvodné, pričom dospel k tomuto záveru: „V danej veci bolo medzi účastníkmi nesporným, že žalovaná mala podľa dohody o vyporiadaní BSM zaplatiť žalobcovi celkom 130.000,-Kč, zaplatila mu však celkom 65.000,-Kč. Žalobca sa domáhal zaplatenia sumy 65.000,-Kč a žalovaná tvrdila, že sa žalobca práva na zaplatenie tejto sumy vzdal; žalobca oproti tomu tvrdil, že vetu z ktorej vyplýva, že sa práva vzdal, dopísala žalovaná do ňou spísanej a účastníkmi podpísanej písomnosti až dodatočne potom, čo ju žalobca podpísal. V sporovom civilnom konaní sa uplatňuje pravidlo, že dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tiež tvrdí. V danej veci teda žalovaná niesla dôkazné bremeno ohľadom existencie listiny, na ktorej bola zachytená dohoda účastníkov o vzdaní sa práva, na žalobcovi potom bolo preukázať skutočnosť, že veta o vzdaní sa práva (prípadne formulovaná iným spôsobom) bola do listiny vpísaná dodatočne. Žalobca však dôkazy na preukázanie svojho tvrdenia ani neponúkol a odvolaciemu súdu nezostávalo, než vychádzať z hodnotenia výpovedí účastníkov a z dôkazu, vykonaného listinou zo dňa 27.8.1991. Hodnotenie výpovede účastníka konania z hľadiska jeho vierohodnosti je v súlade so zásadou priamosti občianskeho súdneho konania (§ 122 ods. 1 OSP) vecou súdu, ktorý vykonáva dokazovanie a k spôsobu tohto hodnotenia by mohol odvolací súd prihliadnuť len v prípade, že by súd hodnotil vierohodnosť výpovede na základe skutočností, ktoré sa podľa všeobecných skúseností na vierohodnosť výpovede nevzťahujú. Vierohodnosť výpovede účastníka (alebo aj svedka) je možné hodnotiť s prihliadnutím k spôsobu, akým účastník (alebo svedok) súdu oznamuje zisťované skutočnosti a k jeho chovaniu pri výpovedi. V danej veci možno konštatovať, že odvolací súd sa pri hodnotení vierohodnosti výpovedí účastníkov neodchýlil od hodnotenia skutočností, ktoré sa podľa všeobecných skúseností na vierhodnosť výpovede vzťahujú, keď prihliadol nato, že chovanie žalobcu bolo neisté a žalobca nedokázal niektoré skutočnosti vierohodne vysvetliť. Preto nie je možné dospieť k záveru, že by súd v danej veci hodnotil dôkazy v rozpore s § 132 OSP a dovolaniu v tej časti, v ktorej polemizuje s hodnotením dôkazov, nemožno prisvedčiť. Dovolateľ tiež namieta, že ´nie je opora vo vykonanom dokazovaní k tvrdeniu, že žalovaná nemala text písomnosti pripravený´. Odvolací súd v skutočnosti uvádza, že žalovaná ´nemala obsah listiny vopred pripravený a písala ho v dobe stretnutia so žalobcom´. Z použitej formulácie skutočne nevyplýva, kedy podľa názoru odvolacieho súdu mala žalovaná listiny spísať, či teda priamo pri jednaní so žalobcom v pivnici, tesne pred týmto jednaním alebo už 26.8.1991, keď sa účastníci stretli za účelom jednania o dlhu žalovanej. Samotná skutočnosť, kedy žalovaná listinu pripravila, však nie je právne významná a ani v prípade, že by bolo preukázané, že žalovaná listinu pripravila vopred, by sa na hodnotení veci nič nezmenilo. Bol to totiž žalobca, ktorý umiestnením svojho podpisu rozhodol o tom, či na listine zostane miesto k údajnému dopísaniu textu a žalovaná by ani v prípade, že by listinu pripravila vopred, nemohla umiestnenie podpisu žalobcu nijako ovplyvniť. Preto konštatovanie, kedy bola listina pripravená, je nadbytočné a rozhodnutie odvolacieho súdu z tohto skutkového zistenia, ktoré okrem iného je možné interpretovať aj spôsobom, zodpovedajúcim obsahu spisu (teda že listinu žalovaná spísala v dňom 26.-27.8.1991), nevychádza a dovolací dôvod podľa § 242 ods. 3 písm. c) OSŘ nie je daný. Napokon sa dovolací súd zaoberal uplatneným dovolacím dôvodom podľa § 241 ods. 3 písm. d) OSŘ. V prvom rade bolo treba zaoberať sa otázkou, či listinu zo dňa 27.8.1991 možno považovať za dohodu o vzdaní sa práva. Dovolací súd nemohol prihliadať na námietku dovolateľa, že listinu žalovaná podpísala až dodatočne, pretože toto tvrdenie žalobca v priebehu prvostupňového konania nevzniesol a súdu nemožno vytýkať, že sa ňou nezaoberal. Dovolací súd sa teda zaoberal námietkou, že ide o právny úkon neurčitý a nezrozumiteľný, keď sa žalobca vzdal práva na ´ostatnú zostávajúcu čiastku a že samotný podpis žalovanej na jednostranne formulovanom prehlásení žalobcu nestačí na to, aby mohlo ísť o dvojstranný právny úkon, teda o zmluvu´. Ani v tejto veci však námietkam dovolateľa nemožno prisvedčiť. Podľa § 34 ods. 1 ObčZ v znení platnom dňa 27.8.1991 je prejav vôle potrebné vykladať tak, ako to so zreteľom na okolnosti, za ktorých bol urobený, zodpovedá pravidlám občianskeho (v pôvodnom texte ´socialistického´) spolužitia. V danej veci potom prehlásenie žalobcu, že ´v prospech bývalej manželky D.J. sa zriekam ostatnej zostávajúcej čiastky´ je zrozumiteľné. Sporné však bolo, či výraz ´ostatná zostávajúca čiastka´ je určitý, teda či možno určiť, o akú pohľadávku ide. Právny úkon je neurčitý vtedy, ak zrozumiteľne vyjadrený obsah má také vecné nedostatky, že ich nemožno preklenúť ani výkladom (§ 35 ods. 21 ObčZ). V danej veci účastníci netrvrdili a zo spisu nevyplýva, že by ku dňu 27.8.1991 mal žalobca voči žalovanej inú pohľadávku, než z titulu vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva; tiež veta o ´ostatnej zostávajúcej čiastke´ nadväzuje na potvrdenie o plnení z dohody o vyporiadaní BSM. Pokiaľ odvolací súd na základe tohto zistenia dospel k záveru, že ´ostatnou zostávajúcou čiastkou´ sa rozumejú dosiaľ neuspokojené nároky žalobcu z dohody o vyporiadaní BSM a o toto skutkové zistenie oprel právny záver, že zmluva nie je neplatná pre neurčitosť, nie je jeho právne hodnotenie nesprávne. Okrem toho, dovolateľ ani netvrdí (a to už v dôsledku postoja, že ´dodatok´ dopísala svojvoľne žalovaná), že by ´ostatnou zostávajúcou čiastkou´ mohlo byť niečo iné, než nárok žalobcu z dohody o vyporiadaní BSM. Dovolací súd sa tiež stotožňuje so záverom odvolacieho súdu, že žalovaná svoj súhlas s písomnou ponukou potvrdila podpisom. Z výkladu listiny zo dňa 27.8.1991, vykonaným za pomoci § 35 ods. 2 ObčZ odvolací súd vyvodil, že účastníci sa dohodli na tom, že žalobca nebude ďalej požadovať od žalovanej zaplatenie zostatku dlhu a svoj súhlas potvrdil podpisom. K tomuto skutkovému zisteniu dospel odvolací súd spôsobom, zodpovedajúcim ustanoveniam občianskeho súdneho poriadku o dokazovaní a hodnotení dôkazov. V tomto prípade pravdaže nebolo namieste uvažovať o tom, že by sporný právny úkon nebol zmluvou, alebo že by predmet úkonu bol neurčitý, keď výkladom vykonaným spôsobom upraveným v § 35 ods. 2 ObčZ boli nejasné miesta, v dohode uzavretej medzi účastníkmi, vysvetlené.“