• Maroš Uhaľ

Uznanie dlhu a jeho účinky

Updated: Oct 4, 2018

Tento český judikát rieši otázku uznania dlhu a vplyv tohto uznania jednak na premlčaciu dobu a na druhej strane na prenos dôkazného bremena v súdnom konaní v dôsledku toho, že pri uznaní dlhu obsahujúcom záväzok zaplatiť dlh dochádza v prípadnom súdnom konaní k prenosu dôkazného bremena na dlžníka – veriteľ nepreukazuje, že dlh existuje, ale dlžník preukazuje, že dlh neexistuje. Musím upozorniť nato, že v českej judikatúre zhodne panuje názor prezentovaný v tomto judikáte, slovenská judikatúra však v tomto smere je pomerne skromná a možno v nej nájsť aj opačné závery.

Ustanovenia citované v rozsudku českého najvyššieho súdu boli v čase vydania rozhodnutia zhodné zo slovenskými ustanoveniami Občianskeho zákonníka. V ČR došlo k prijatiu nového občianskeho zákonníka, u nás sú uvedené ustanovenia stále platné. Pre úplnosť uvádzam znenie dotknutých ustanovení.

Podľa § 100 ods. 1 zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „ObčZ.“), „Právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej ( § 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.“

Podľa § 110 ods. 1 vety druhej ObčZ., „Ak právo dlžník písomne uznal čo do dôvodu i výšky, premlčuje sa za desať rokov odo dňa, keď k uznaniu došlo; ak bola však v uznaní uvedená lehota na plnenie, plynie premlčacia doba od uplynutia tejto lehoty.“

Podľa § 558 ObčZ., „Ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Pri premlčanom dlhu má také uznanie tento právny následok, len ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní.

Žalobou sa žalobkyňa domáhala zaplatenia náhrady podľa zák. č. 229/1991 SB . o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a k inému poľnohospodárskemu majetku. Okresný súd žalobu zamietol.

Odvolací súd potvrdil rozsudok prvostupňového súdu. Najvyšší súd z rozhodnutia odvolacieho súdu citoval: „Na základe dohody uzavreté medzi B.H. ako postupcom a žalovaným ako postupníkom dňa 23.4.1996 postupca, ktorému vznikol voči Štátnemu majetku Š., s.p. nárok na náhradu hnuteľného majetku časť tohto nároku postúpil postupníkovi. Z.K. bola zamestnankyňou Štátneho majetku Š. s.p., pričom podpísala dohodu zo dňa 23.4.1996 a toho istého dňa bol do dohody vpísaný v rámci jej uzatvárania text ´uznávame vyššieuvedený záväzok´. Odvolací súd vyslovil záver, že uznanie záväzku nasleduje až po jeho vzniku, pričom jedným úkonom nie je možné vyvolať vznik záväzku aj jeho uznanie. Vec posúdil v zmysle § 558 ObčZ. s tým, že je možné uznať len dlh existujúci, pokiaľ teda má byť určitý záväzok uznaný, musí tento záväzok v dobe uznania záväzku existovať. Zaujal názor, že len uznanie záväzku existujúceho v dobe jeho uznania môže vyvolať následky podľa § 110 ods. 1 veta druhá pred odrážkou Obč.,. t.j. založiť beh novej desaťročnej premlčacej doby, a to odo dňa, keď k uznaniu záväzku došlo. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že pokiaľ záväzok povinnej osoby voči oprávnenej osobe predmetnou dohodou zo dňa 23.4.1996 ešte len vznikal, nemohol byť platne v zmysle § 558 ObčZ. uznaný s dopadom podľa § 110 ods. 1 veta druhá ObčZ. Uzavrel, že v danej veci pre premlčanie nároku preto platila trojročná premlčacia doba podľa § 101 ObčZ., ktorá začala bežať dňom nasledujúcim po vzniku záväzku, teda dňom nasledujúcim po dni uzavretia predmetnej dohody. Podľa odvolacieho súdu žaloba bola podaná na súde dňa 1.6.2006, stalo sa tak teda po uplynutí premlčacej doby a žalobný nárok, ktorého premlčania sa žalovaný dovolal, nebolo možné v zmysle § 100 ods. 1 ObčZ. žalobkyni priznať.“

Proti rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa dovolanie.

Najvyšší súd ČR ako súd dovolací zrušil rozhodnutia obidvoch súdov z týchto dôvodov: „Všeobecná premlčacia doba, ktorá je upravená v § 101 ObčZ, je trojročná. S písomným uznaním práva čo do dôvodu a výšky je spojený inštitút prerušenia premlčacej doby, ktorý je upravený v § 110 ods. 1 ObčZ. Platné uznanie práva z hľadiska behu a dĺžky premlčacej doby zakladá beh novej premlčacej doby v dôsledku jej prerušenia. Namiesto doposiaľ uplynutej premlčacej doby začína plynúť nová desaťročná premlčacia doba odo dňa, keď k uznaniu práva prišlo, resp. od uplynutia lehoty k plneniu, ak je v uznávacom prehlásení uvedená. Uznanie práva je jednostranný, adresovaný, hmotnoprávny úkon dlžníka, ktorý k svojej platnosti okrem všeobecných náležitostí predpísaných pre právne úkony (§ 34 a nasl. ObčZ.) musí spĺňať náležitosti predpísané v § 110 ods. 1 vety druhej ObčZ. Uznanie práva musí byť predovšetkým vykonané v písomnej podobe (§ 40 ods. 1 ObčZ.) a musí sa týkať ako jeho dôvodu, tak jeho výšky. Zároveň musí spĺňať požiadavky určitosti a zrozumiteľnosti (§ 37 ods. 1 ObčZ.). Pretože uznanie práva je právnym úkonom pre ktorý je pod následkom neplatnosti stanovená písomná forma, musí byť určitosť prejavu vôle uznať právo čo do dôvodu a výšky daná obsahom listiny, na ktorej je zaznamenaný. Nestačí, že dlžníkovi, ktorý jednostranný právny úkon urobil, prípadne veriteľovi, ktorému bol uvedený úkon adresovaný, boli dôvod a výška uznaného práva jasné, pokiaľ nie sú poznateľné z obsahu listiny. Určitosť písomného prejavu vôle je objektívnou kategóriou a takýto prejav vôle by nemal vzbudzovať dôvodné pochybnosti o jeho obsahu ani u tretích osôb (porovnaj napr. rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 31.7.1996, sp. zn. 3 Cdon 227/96, publikovaný v časopise Soudní rozhledy pod označením SR č. 6/1997, a jeho rozhodnutia zmienená v dovolaní zo dňa 12.2.2002, sp. zn. 33 Odo 507/2001, a zo dňa 23.1.2003, sp. zn. 33 Odo 779/2002). Inštitút uznania dlhu podľa § 558 ObčZ., ktorý bol s účinnosťou od 1.1.1992 vtelený do občianskeho zákonníka jeho novelou vykonanou zákonom č. 509/1991 Zb., je samostatným zaväzovacím inštitútom; zabezpečovaciu funkciu plní tým, že zakladá právnu domnienku existencie dlhu v dobe jeho uznania. Tým sa v spore posilňuje procesná pozícia veriteľa, pretože v ňom nemusí dokazovať vznik dlhu ani jeho trvanie v dobe, keď k uznaniu došlo. Je naopak na dlžníkovi, ktorý namieta, že dlh nevznikol, že bol splnený alebo zanikol inak, aby to preukázal. Uznaním dlhu teda prechádza dôkazné bremeno z veriteľa na dlžníka. K platnému uznaniu dlhu podľa § 558 ObčZ. je okrem všeobecných náležitostí (§ 34 a nasl. ObčZ.) potrebné, aby tento jednostranný právny úkon dlžník vykonal písomnou formou, vyjadril v ňom prísľub zaplatenia dlhu a uviedol dôvod a jeho výšku, teda uznal dlh čo do dôvodu a výšky. Z uvedeného logicky vyplýva, že splnením predpokladov uvedených v § 558 ObčZ. dochádza jednak k založeniu vyvrátiteľnej právnej domnienky trvania dlhu a jednak sú s ním spojené aj právne účinky prerušenia premlčacej doby v zmysle § 110 ods. 2 vety druhej ObčZ. Pokiaľ písomný prejav vôle dlžníka obsahuje uznanie dlhu čo do dôvodu a výšky a absentuje v ňom výslovný prísľub zaplatenia dlhu, je dôsledkom tohto úkonu len prerušenie premlčacej doby podľa § 110 ods. 2 vety druhej ObčZ. a vyvrátiteľná domnienka trvania dlhu v zmysle § 558 ObčZ. nevznikne. Inými slovami povedané, ku kvalifikovanému uznaniu práva podľa § 110 ods. 2 ObčZ. s dopadom na beh a dĺžku premlčacej doby nie je vyžadované na rozdiel od uznania dlhu podľa § 558 ObčZ. vyjadrenie prísľubu zaplatiť dlh dlžníkom. Veriteľovo právo na zaplatenie dlhu sa potom síce premlčuje v desaťročnej premlčacej dobe, avšak v prípadnom súdnom koonaní ho stíha dôkazná povinnosť preukázať existenciu a výšku dlhu. Pre záver, že uznanie práva podľa § 110 ods. 1 vety druhej ObčZ. nie je totožné s inštitútom uznaniu dlhu podľa § 558 ObčZ., svedčia aj odlišné právne dôsledky spojené s uznaním premlčaného práva. Zatiaľ čo uznanie premlčaného práva z hľadiska účinkov spojených s § 110 ods. 1 ObčZ. nie je viazané na vedomosť dlžníka o tom, že uznal právo premlčané (porovnaj rozhodnutie publikované v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk pod R 51/1968), úprava obsiahnutá v § 558 ObčZ. pre vznik domnienky trvania dlhu vyžaduje, aby ten, kto uznal premlčaný dlh, o premlčaní vedel. Pokiaľ dlžník o premlčaní nevedel, uznanie dlhu právny následok v podobe tejto domnienky nemá (aj tak však dôjde k založeniu behu novej premlčacej doby podľa § 110 ods. 1 ObčZ.). V prejednávanom prípade dovolateľka odvodzuje svoj nárok z dohody uzavretej účastníkmi dňa 23.4.1996. Je potrebné prisvedčiť dovolateľke, že nemohlo dôjsť k premlčaniu nároku podľa § 110 ods. 1 ObčZ., pretože došlo k platnému uznaniu záväzku v zmysle § 558 ObčZ. Nie je možné vylúčiť, aby v danej veci uznanie záväzku bolo súčasťou dohody účastníkov zo dňa 23.4.1996 o zaplatení predmetnej čiastky.“