„Všeobecná trojročná premlčacia lehota plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Tým je objektívne vymedzený začiatok plynutia premlčacej lehoty od slova „mohlo“ a nie od slova „mohol“. Tento okamih je daný objektívne a nezávisle na subjektívnej okolnosti, teda či oprávnený vedel alebo nevedel o svojom práve.“ Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Obo 44/97 zo dňa 15.5.1997.
Krajský súd rozsudkom žalobu zamietol. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na to, že právo na dovolanie sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu sa premlčí vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe, ktorá začne plynúť od vtedy, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Rozhodným okamihom pre určenie začiatku plynutia premlčacej doby je urobenie právneho úkonu. Obidve zmluvy boli uzavreté 14. februára 1992. Právo žalobkyňa mohla po prvý raz uplatniť 15. februára 1992 a najneskôr 15. februára 1995. Žalobu podala osobne na súd 17. septembra 1996, teda po uplynutí premlčacej lehoty. Vzhľadom na vznesenú námietku premlčania žalovaným v prvom rade súd žalobu zamietol neskúmajúc, či zmluvy boli alebo neboli uzavreté v súlade s platným právom. Proti rozsudku sa odvolal žalobca. Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok potvrdil z týchto dôvodov: „Predmetom žaloby je právo na vyslovenie neplatnosti ručiteľskej a záložnej zmluvy uzavretej žalovaným v prvom rade a druhom rade v prospech žalovaného v treťom rade 14. februára 1992, ktorému žalovaný v prvom rade poskytol úver vo výške 970 000 Sk. Predmetom záložnej zmluvy č. 2011/3 zo 14. februára 1992 je zriadenie záložného práva na nehnuteľný majetok ručiteľa (žalovaného v druhom rade), a to dom s pozemkom v kat. úz. B. parc. č. 132/2, 132/3, vedených na LV č. 753, ktorý patrí do bezpodielového spoluvlastníctva manželov (žalobkyne a žalovaného v druhom rade). Žalobkyňa uvádzala, že o vzniku predmetných zmlúv sa dozvedela až v auguste 1996, keď v mieste bydliska sa začalo exekučné konanie predajom vyššie uvedených nehnuteľností. Podľa jej názoru nešlo s poukázaním na ust. § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka o bežné veci, preto k uzavretiu zmlúv bol potrebný súhlas oboch manželov. K tomu nedošlo, preto sú uzavreté zmluvy len jedným z manželov neplatné. Podľa ust. § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až § 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. Podľa ust. 101 Občianskeho zákonníka, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Občiansky zákonník stojí na princípe premlčania so všeobecnou trojročnou premlčacou dobou, ktorá plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. To je objektívne vymedzený začiatok (od slova ´mohlo´ a nie od ´mohol´). Právo môže byť vykonané prvý raz, keď vznikne možnosť podať na jeho základe žalobu, teda keď je actio nata. Tento okamih je daný objektívne a nezávisle na subjektívnej okolnosti (napr. na tom, že oprávnený nevedel o svojom práve). Podľa ust. § 147 ods. 1 Občianskeho zákonníka pohľadávka veriteľa len jedného z manželov, ktorá vznikla za trvania manželstva, môže byť pri výkone rozhodnutia uspokojená i z majetku patriaceho do bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Druhý manžel, ktorý nie je dlžníkom, je povinný strpieť, aby veriteľova pohľadávka bola uspokojená i z majetku, ktorý je v bezpodielovom spoluvlastníctve oboch manželov. Tento manžel je v zmysle ust. § 255 ods. 2 O.s.p. tiež účastníkom konania o výkon rozhodnutia. Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukázaním na vyššie uvedené ust. Občianskeho zákonníka sa stotožnil s právnym názorom prvostupňového súdu, že žalobca mohol uplatniť svoje právo o vyslovenie neplatnosti ručiteľskej a záložnej zmluvy 15. februára 1992 a najneskôr 15. februára 1995. Žalobca svoje právo uplatnil po uplynutí premlčacej lehoty žalobou podanou 17. septembra 1996. Vzhľadom na vznesenú námietku premlčania žalovaným v prvom rade prvostupňový súd správne žalobu zamietol. Ale i keby žaloba bola podaná včas, k ručiteľskému záväzku žalovaného v druhom rade nebol potrebný súhlas žalobkyne, lebo právnym úkonom, ktorým jeden z manželov preberá ručiteľský záväzok, nevzniká spoločný ručiteľský záväzok oboch manželov, ale samostatný záväzok manžela, ktorý záväzok prevzal (viď rozhodnutie najvyššieho súdu uverejnené pod č. 61/1973 Zb. rozhodnutí). Druhý manžel bude prípadne povinný trpieť pri súdnom výkone rozhodnutia uspokojenie zo spoločného majetku.“