V civilnom sporovom konaní rozhoduje súd na základe dôkazov, ktoré označia alebo predložia účastníci. Tieto dôkazy posudzuje súd, hodnotí ich a priraďuje im určitú dôkaznú hodnotu. Niektoré otázky však nevie posúdiť ani súd a potrebuje k tomu pomoc iného subjektu, odborníka, ktorý je zákonom č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) uznaný za špecifický subjekt odlišný od súdu, účastníkov a svedkov a zároveň znalecký posudok podaný touto osobou je osobitným druhom dôkazu, ktorý sa výrazne líši od ostatných typov dôkazov. Demonštratívny výpočet dôkazných prostriedkov je v § 125 OSP, medzi ktorými možno nájsť aj spomínaný znalecký posudok.
Podľa § 125 OSP, „Za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov, fyzických osôb a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch účastníkov. Pokiaľ nie je spôsob vykonania dôkazu predpísaný, určí ho súd.“ Dôležitosť inštitútu – znaleckého posudku – je zvýraznená aj jeho zaradením hneď za výsluch svedkov v rámci výpočtu dôkazných prostriedkov. Znalecký posudok ako dôkazný prostriedok je potom bližšie upravený v § 127 OSP.
Podľa § 127 ods. 1 OSP, „Ak závisí rozhodnutie od posúdenia skutočností, na ktoré treba odborné znalosti, ustanoví súd po vypočutí účastníkov znalca. Súd znalca vyslúchne; znalcovi môže tiež uložiť, aby posudok vypracoval písomne. Ak je ustanovených niekoľko znalcov, môžu podať spoločný posudok. Namiesto výsluchu znalca môže sa súd v odôvodnených prípadoch uspokojiť s písomným posudkom znalca.“
Okrem zákonnej úpravy je postup pri vykonávaní tohto dôkazu upravený aj v § 51a ods. 1 vyhlášky č. 543/2005 z.z. Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy, podľa ktorého „Ak je potrebné posudzovať skutočnosti, na ktoré treba odborné znalosti, vyžiada sa odborné vyjadrenie. Ak pre zložitosť posudzovaných otázok takýto postup nepostačuje, priberie sa do konania znalec zo zoznamu znalcov, tlmočníkov a prekladateľov alebo v odôvodnených prípadoch osoba nezapísaná do tohto zoznamu. 20a) Znalecký ústav sa priberie za znalca len v obzvlášť závažných prípadoch vyžadujúcich si osobitné vedecké posúdenie, alebo ak závery znalcov sú v zrejmom rozpore. V rozhodnutí o pribratí znalca do konania určí súd znalcovi aj primeranú lehotu na vypracovanie a doručenie znaleckého posudku.“ (Odkaz 20a) znie: 20a) § 15 zákona č. 382/2004 Z.z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 136/2010 Z.z.) Za osobu znalca súd ustanovuje osobu zapísanú v zozname znalcov. V prípade, ak v príslušnom odbore alebo odvetví nie je zapísaná žiadna osoba alebo osoba zapísaná v zozname nemôže úkon vykonať alebo vykonanie úkonu by bolo spojené s neprimeranými ťažkosťami alebo nákladmi, môže súd ustanoviť na podanie znaleckého posudku aj osobu v zozname nezapísanú, za predpokladu, že s ustanovením za znalca súhlasí a zloží sľub podľa § 5 ods. 7 zák. č. 382/2004 Z.z. Zoznam znalcov podľa § 4 ods. 1 zák. č. 382/2004 Z.z. vedie Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (§ 1 zák. č. 382/2004 Z.z.). Postup ustanovovania znalca je upravený zhodne aj v § 51a ods. 1 vyhlášky č. 543/2005 z.z. Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy, ktorá pri ustanovovaní osoby nezapísanej do zoznamu znalcov odkazuje na zákon č. 382/2004 Z.z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch. Súd znalca ustanoví uznesením. Posudok môže byť podávaný ústne aj písomne, v prevažnej miere však pre zložitosť posudzovaných otázok sa posudky podávajú písomne, pričom súd znalca vypočuje.
Jedným zo špecifík tohto dôkazného prostriedku je to, že na posúdenie predmetu konania, respektíve na posúdenie určitej otázky v rámci prebiehajúceho konania, sú potrebné špeciálne znalosti, t.j. znalosti odborné, ktorými súd nedisponuje. Na posúdenie týchto odborných otázok súd vždy musí ustanoviť znalca, pravdaže, ak by v jednoduchých prípadoch nepostačovalo odborné vyjadrenie určitého orgánu podľa § 127 ods. 4 OSP. Súd však v praxi uprednostňuje ustanovenie znalca, keďže dôkazná hodnota odborného vyjadrenia môže byť sporná či spochybniteľná. Zároveň by nebolo logické, aby súd, ktorý sám nemôže podať znalecký posudok a ktorý vo väčšine prípadov sám nemá požadované odborné znalosti mohol sám dospieť k záveru, že nemá pochybnosti o vyjadrení určitého orgánu. Zároveň je otázne určenie subjektu podávajúceho odborné vyjadrenie ako „orgánu“, čo by do istej miery zužovalo rozsah osôb, ktoré sú spôsobilé na podanie vyjadrenia. Ustanovenie znalca v konaní teda prichádza do úvahy v prípade, ak sa predmetom konania stávajú otázky odborného charakteru, na ktorých posúdenie súd nemá dostatočné vedomosti. Proti tomuto postupu (ustanoveniu znalca) možno argumentovať tým, že sudca sám predsa môže byť odborníkom aj v inej oblasti ako oblasti práva. To je síce logická námietka, pretože pri dlhoročnej praxi sa sudca nepochybne stáva, v oblasti ktorej sa v rámci súdnych konaní venuje, skúseným odborníkom, čo môže a často aj zahŕňa, znalosti sudcu v technických, prírodovedných a iných odboroch. Sudca by dokonca mohol byť zapísaný aj v zozname znalcov. Napriek všetkým týmto argumentom, aj v prípade dostatočných vedomostí sudcu, ako aj v prípade, ak by bol znalcom v potrebnom odbore, súd vždy musí ustanoviť na posúdenie odborných otázok znalca odlišného od osoby sudcu.
Uvedený záver vyplýva z textácie ustanovenia § 127 ods. 1 OSP, kde zákon jednoznačne a bez ohľadu na prípadné znalosti či odbornosť sudcu stanovuje striktnú povinnosť ustanoviť osobu znalca, ak „závisí rozhodnutie od posúdenia skutočností, na ktoré treba odborné znalosti…“. Zákon teda nepripúšťa výnimku spočívajúcu v tom, že by prípadne sám sudca mal dostatok vedomostí, prípadne by tieto vedomosti mali napr. samotní účastníci. Zákon zjavne neodvodzuje povinnosť pre súd ustanoviť znalca v závislosti od existencie odborných znalostí či vedomostí u sudcu, ale od objektívnej skutočnosti, že na posúdenie určitej otázky sú potrebné odborné znalosti, t.j., že v konaní takáto potreba sama osobe nastala. Vzhľadom nato, aj keby súd (prípadne aj niekto z účastníkov, alebo ich zástupcov) mal potrebné znalosti na posúdenie odborných otázok, vždy je súd povinný ustanoviť na posúdenie odborných otázok znalca ako osobu odlišnú od osôb zúčastnených na konaní.
Ďalšou prekážkou ustanovenia osoby znalca z radov osôb zúčastnených na konkrétnom konaní pred súdom je možnosť vzniku zaujatosti tohto znalca. Podľa § 11 ods. 1 zák. č. 382/2004 Z.z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch, „Znalec, tlmočník alebo prekladateľ je vylúčený, ak možno mať pre jeho pomer k veci, k zadávateľovi alebo k inej osobe, ktorej sa úkon týka, pochybnosť o jeho nezaujatosti.“
Podľa § 11 ods. 2 zák. č. 382/2004 Z.z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch, „Len čo sa znalec, tlmočník alebo prekladateľ dozvie o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený, bezodkladne to oznámi zadávateľovi. Ak je zadávateľom súd alebo iný orgán verejnej moci, rozhodne o jeho vylúčení tento orgán.“ Podľa § 51a ods. 2 vyhlášky č. 543/2005 z.z. Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy, „Pri výbere osoby, ktorá má byť do konania pribraná ako znalec, je potrebné prihliadnuť na dôvody, pre ktoré je znalec z podania znaleckého posudku vylúčený; 20b) to platí rovnako aj pre odborné vyjadrenie.“ (Pozn. 20b) znie: 20b) § 11 zákona č. 382/2004 Z.z.) Z týchto dôvodov je zrejmé, že osoba ako sudcu, tak aj účastníka, prípadne aj zástupcu účastníka bude vzhľadom na citované ustanovenia z možnosti podania znaleckého posudku v konaní vylúčená. Ustanovovanie znalca bude teda prebiehať z okruhu osôb stojacich mimo prebiehajúceho konania.
Ďalším znakom tohto dôkazného prostriedku je to, že znaleckým posudkom podľa § 127 OSP bude vždy len znalecký posudok podaný znalcom ustanoveným súdom. Táto skutočnosť vyplýva z doslovného znenia § 127 ods. 1 OSP, podľa ktorého „ustanoví súd po vypočutí účastníkov znalca“. Znalec teda musí byť ustanovený súdom, nie inou osobou (vrátane účastníka konania). Ak aj účastník konania poverí vypracovaním posudku znalca zapísaného v zozname znalcov vedenom Ministerstvom spravodlivosti podľa § 4 zák. č. 382/2004 Z.z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch, ani tak nenaplní podmienky stanovené v ust. § 127 OSP a v tomto prípade, ak aj dôjde k vypracovaniu znaleckého posudku, nepôjde o znalecký posudok, ktorý má na mysli citované ustanovenie § 127 ods. 1 OSP. Možno namietať, že aj účastník, nielen súd, predsa môže dať vyhotoviť znalecký posudok prostredníctvom osoby, ktorá je zapísaná v zozname znalcov. To je síce pravdou, ale takýto posudok, aj keď vyhotovený osobou zapísanou v zozname znalcov, nikdy nebude znaleckým posudkom použiteľným pre účely súdneho konania podľa § 127 OSP.
V § 51a ods. 7 vyhlášky č. 543/2005 z.z. Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy, sa počíta aj s posudkom predloženým účastníkom „Ak účastník konania alebo strana v konaní predloží posudok od osoby zo zoznamu podľa odseku 1 (t.j. od osoby zo zoznamu znalcov; pozn. autora článku), postupuje sa rovnako ako pri posudku ustanoveného znalca. Túto osobu je spravidla potrebné vypočuť na trovy účastníka alebo strany, ktorá posudok predložila.“ Napriek tomu, že toto znenie by mohlo navodzovať dojem, že sa takýto posudok účastníka považuje za posudok znalca, nie je tomu tak, pretože tomuto záveru odporuje znenie § 127 ods. 1 OPS. Podľa citovanej vyhlášky sa síce postupuje rovnako ako pri posudku znalca, ale to neznačí, že ide o posudok znalca a zároveň to neznačí, že výsluch takejto osoby je výsluchom znalca. Vyhláška je podzákonným predpisom a preto rozhodujúce bude znenie zákona, ktoré jasne hovorí, že znalca ustanovuje súd, nie účastník. Znaleckým posudkom potom bude len posudok znalca ustanoveného súdom. Zároveň si je potrebné uvedomiť, že výsluch takejto osoby, ktorá podala posudok na základe žiadosti účastníka konania (a nebola ustanovená súdom ako znalec) nebude výsluchom znalca podľa § 127 ods. 1 OSP, ale len výsluchom svedka.
Podľa uznesenia Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22 Cdo 849/2008 zo dňa 7.4.2009 „Nie je možné stanoviť pravidlo pre postup súdu v prípade rozporu medzi znaleckým posudkom a listinným dôkazom – posudkom iného znalca, vypracovaným mimo konania. V prípade rozporu medzi dvoma znaleckými posudkami možno rozhodnúť o preskúmaní týchto posudkov ďalším znalcom, prípadne znaleckým ústavom, pravdaže len v prípade, že súd sám tento rozpor po výsluchu obidvoch znalcov neodstráni. Ak znalec podal posudok mimo konania na základe žiadosti účastníka, nejedná sa o vykonanie dôkazu znaleckým posudkom, ale o dôkaz listinou; v takomto prípade nejde o rozpor v znaleckých posudkoch.“
Podľa rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 3 Cdon 385/96 zo dňa 26.11.1998, „Ak súd považoval svedeckú výpoveď za znalecký dôkaz (prevzal z nej odborné závery svedka), potom zaťažil konanie vadou, ktorá mohla mať vplyv na správnosť rozhodnutia.“ V odôvodnení súd podrobne uviedol: „Od iných dôkazných prostriedkov sa dôkaz znaleckým posudkom podaným ústne či písomne líši potiaľ, že jeho hodnoteniu (§ 132 OSP) nepodliehajú znalecké závery v zmysle ich odbornej správnosti; súd hodnotí presvedčivosť posudku čo do jeho úplnosti vo vzťahu k zadaniu, logické odôvodnenie znaleckého nálezu a jeho súlad s ostatnými vykonanými dôkazmi. V porovnaní so svedeckou výpoveďou (§ 126 OSP) je tento dôkaz špecifický práve tým, že súd pri rozhodovacej činnosti, založenej na riešení odbornej otázky, vychádza z odborných znaleckých záverov, nielen zo skutočností, ktoré príslušná osoba vníma svojimi zmyslami a ktoré súdu svojou výpoveďou sprostredkuje bez toho, že by o nich mohla či mala robiť záväzné skutkové závery. Podľa výkladu formulovaného súdnou praxou majú písomné znalecké posudky spracované mimo konania v konkrétnej veci (napr. v inom konaní) povahu dôkazu listinou (§ 129 OSP), nie však dôkazu podľa § 127 OSP (porovnaj napr. správu o rozhodovaní súdov o náhrade škody vo veciach, ktorým predchádzalo adhézne konanie, Cpj 35/78, bývalého Najvyššieho súdu ČSR z 24.10.1979, ktorá bola prejednaná a vzatá na vedomie plénom tohto súdu dňa 5.12.1979, Pls 2/79, uverejnenú v Sbírce soudních rozhodnutí a stanovisek č. 9-10, ročník 1979, pod č. 22, str. 200). Povahu ´len´ listinného dôkazu má tiež znalecký posudok zo dňa 4.12.1976, podaný dňa 6.12.1976 v konaní o obmedzení žalobcu v spôsobilosti k právnym úkonom. MUDr. P.M., ktorý uvedený posudok vypracoval, bol v tejto veci vypočutý súdmi obidvoch stupňov len ako svedok (porovnaj zápisnicu o pojednávaní pred súdom prvého stupňa zo dňa 11.8.1993, č.l. 48 p.v., protokol o pojednávaní pred odvolacím súdom zo dňa 15.2.1995, č.l. 84 p.v. a výslovné konštatovanie tejto skutočnosti odvolacím súdom v napadnutom rozsudku – č.l. 92, druhý odstavec zhora). Odborné závery, ktoré menovaný ohľadom ovládacích schopností žalobcu pri uzatváraní kúpnej zmlvuy ako svedok predniesol, sú potom pravdaže bezcenné, pretože vybočujú z medzí zistení, ktoré je možné urobiť z výpovede svedka.“
Neznamená to však, že takto účastníkom zadovážený dôkaz by bol úplne bezvýznamný a súd by naň neprihliadal. Takto zadovážený dôkaz síce nebude znaleckým posudkom a výsluch takejto osoby v ďalšom konaní nebude ani výsluchom znalca podľa § 127 ods. 1 druhej vety pred bodkočiarkou, ale pôjde o listinný dôkaz v zmysle § 129 OSP a v konaní bude použiteľný. Podľa § 129 ods. 1 OSP, „Dôkaz listinou sa vykoná tak, že predseda senátu alebo samosudca na pojednávaní listinu alebo jej časť prečíta alebo oznámi jej obsah; to neplatí, ak súd vo veci nenariaďuje pojednávanie alebo ak listina bola všetkým účastníkom doručená alebo ak listina alebo jej obsah nebola protistranou spochybnená.“
Nevyhnutné si je však uvedomiť tú skutočnosť, že ak v konaní bude potrebné riešiť odborné otázky cestou znaleckého dokazovania, účastníkom predložený posudok, ktorý je listinným dôkazom, nikdy toto znalecké dokazovanie nenahradí. Súd bude teda musieť, napriek tomu, že účastník predloží posudok posudzujúci odborné otázky (ktorý bude listinným dôkazom), v takomto prípade tak či onak ustanoviť na vyriešenie odborných otázok znalca. Preto tu vystupuje do popredia otázka efektívnosti a hospodárnosti takto zadovažovaného dôkazu – listinného dôkazu – zo strany účastníka.
V súdnych konaniach sa totiž často stáva, že účastníci, najmä pred začatím konania, si dávajú sami vyhotoviť „znalecké posudky“ znalcami zapísanými v zozname znalcov, pričom tieto poväčšine používajú na určenie napr. hodnoty nehnuteľností, či iných vecí, alebo na určenie výšky škody a pod. Môj názor je ten, že dať vyhotoviť takýto „znalecký posudok“ pred začatím konania je vo veľkej väčšine prípadov neefektívne a ide skôr o zbytočné mrhanie peniazmi účastníkov. Ak totiž v súdnom konaní bude potrebné posudzovať napr. hodnotu takýchto vecí, teda táto otázka bude otázkou odbornou a bude pre konanie vo veci samej významná, súd vždy ustanoví znalca. Najmä tak bude konať v prípade, ak „znalecký posudok“ predložený jednou stranou spochybní protistrana, pričom takýto postup súdu je zjavne, dokonca aj pred začatím konania, už často predpokladateľný. Uvedený „znalecký posudok“ by mohlo mať zmysel dať vyhotoviť pred začatím konania vtedy, ak závery posudku druhá strana nenamietne, čo však vopred nikdy nemožno vedieť, pričom v sporovom konaní skôr možno počítať s možnými námietkami druhej strany. Aj v prípade, ak protistrana túto skutočnosť namietať nebude, bude vyhotovenie posudku (najmä pred začatím konania) nerentabilné. V tomto prípade (teda pri zhode názorov strán ohľadom určitej skutočnosti – napr. ceny nehnuteľností, či iných vecí) totiž pôjde medzi stranami o nespornú skutočnosť, ktorú vôbec nebolo potrebné určovať znaleckým posudkom, keďže ohľadom tejto skutočnosti sú vyjadrenia obidvoch strán sporu zhodné. Súd potom z týchto skutočností bude v konaní vychádzať bez ohľadu nato, či bol stranou o tejto skutočnosti predložený „znalecký posudok“. Je síce pravdou, že podľa znenia prvej vety § 127 ods. 1 OSP by pri doslovnom výklade súd mohol aj v tomto prípade ustanoviť znalca, avšak zo zmyslu ustanovenia o znaleckom dokazovaní vyplýva, že takéto dokazovanie v sporových konaniach má zmysel len v prípade skutočností medzi účastníkmi sporných, čomu napovedá aj záver prvej vety § 127 OSP za čiarkou, „ustanoví súd po vypočutí účastníkov znalca“, z čoho je zrejmé, že súd si overí stanoviská strán aj k otázke, ktorá bude predmetom posúdenia. Zároveň, znalecké dokazovanie o odbornej otázke má zmysel len v prípade, ak aj táto odborná otázka je spornou. Ak by boli vyjadrenia účastníkov zhodné, pre súd odpadá potreba ustanovenia znalca, napokon, keďže o tejto skutočnosti sa účastníci vyjadrili zhodne a akceptovali ju, zakladá to neakceptovateľnosť prípadných neskorších námietok účastníkov podľa § 120 ods. 3 OSP. Podľa § 120 ods. 3 OSP totiž, „Ak nejde o veci uvedené v odseku 2 (nesporové konania, pozn. autora), súd si môže osvojiť skutkové zistenia založené na zhodnom tvrdení účastníkov.“ Vyhotovovanie znaleckých posudkov pred začatím súdneho sporového konania preto za v súčasnosti platného OSP považujem za mrhanie časom a prostriedkami. Zmysel azda majú znalecké posudky, ktoré by prípadne preukazovali hodnotu predmetu konania pre účely poplatkovej povinnosti účastníka voči súdu (určenie výšky súdneho poplatku za žalobu), najmä, ak by súd stanovil pre účastníka neprimerane vysoký súdny poplatok, prípadne by účastník preukazoval posudkom hodnotu predmetu konania. (Podľa § 7 ods. 3 zák. č. 71/1992 Zb., „Poplatník je povinný uviesť cenu predmetu poplatkového úkonu. Ak tak neurobí, alebo ak uvedie cenu zjavne nízku, cenu určí súd.“).
Tieto závery sa však netýkajú tzv. nesporových konaní, t.j. tých, kde povinnosť vykonávať dokazovanie zo strany súdu je stanovená v širšom rozsahu a kde návrhy a vyjadrenia účastníkov vo vzťahu k dokazovaniu, nie sú pre súd smerodajné (§ 120 ods. 2 OSP, napr. beznávrhové konania, konanie o povolenie uzavrieť manželstvo, o osvojenie, veci obchodného registra, atď.).
Znalecký posudok vykonaný účastníkom mimo konania, ktorý síce pre účely súdneho konania nebude znaleckým posudkom, však v určitých prípadoch bude odôvodnený a účelný. Pôjde o prípady (okrem už zmienených prípadov vyhotovenia posudkov v smere určenia hodnoty predmetu sporu pre účely súdnych poplatkov), keď znalecký posudok, už v súdnom konaní vyhotovený (a teda súdom predtým nariadený), potrebuje účastník spochybniť, prípadne účastník navrhol, na preskúmanie znaleckého posudku vyhotovenom súdom, vykonanie kontrolného posudku, ale súd jeho návrh z rôznych dôvodov neakceptoval a tzv. „kontrolné“ znalecké dokazovanie nenariadil. Takto vyhotovený „znalecký posudok“ síce stále nebude znaleckým posudkom, ale môže, pri určitej kvalite posudku, pri odbornom a dostatočne argumentačne zdôvodnenom spochybnení záverov posudku znalca ustanoveného súdom a prípadnej napr. vysokej odbornosti zhotoviteľa posudku, významným spôsobom spochybniť už súdom vykonané znalecké dokazovanie a môže byť dôvodom, prečo buď konajúci súd, alebo súd nadriadený (v rámci opravného prostriedku súd odvolací, či dovolací) predsa len rozhodne o vykonaní „kontrolného“ znaleckého dokazovania za účelom preskúmania posudku znalca ustanoveného súdom. Možnosť prieskumu znaleckého posudku pritom vyplýva z § 127 ods. 2 OSP, podľa ktorého „Znalecký posudok možno dať preskúmať aj inému znalcovi, vedeckému ústavu alebo inej inštitúcii.“ Takýto posudok zadovážený účastníkom, spravidla už za prebiehajúceho konania, bude aj ekonomicky účelný a má pre ďalšie konanie význam.
Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cz 13/82 zo dňa 15.7.1982, „Ak mal súd pri rozhodovaní k dispozícii dva znalecké posudky s rozdielnymi závermi o tej istej otázke, musí ich zhodnotiť v tom zmysle, ktorý z nich a z akých dôvodov vezme za podklad svojho rozhodnutia a z akých dôvodov nevychádza zo záveru druhého znaleckého posudku; pre túto úvahu je potrebné vypočuť obidvoch znalcov. Ak by ani takto nebolo možné odstrániť rozpory v záveroch znaleckých posudkov, treba dať tieto závery preskúmať iným znalcom, vedeckým ústavom alebo inou inštitúciou.“
Podľa uznesenia Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22 Cdo 1290/2007 zo dňa 17.6.2008 (zverejnené aj v Soudní rozhledy, č. 4, ročník 2009, str. 134) „Zákon nestanovuje predpoklady pre nariadenie vypracovania revízneho znaleckého posudku a ponecháva ich na úvahe súdu; vypracovanie revízneho znaleckého posudku bude prichádzať do úvahy najmä tam, kde súd bude mať pochybnosti o správnosti už vypracovaného znaleckého posudku. Tieto pochybnosti môžu byť určite vyvolané aj predložením listinného dôkazu – posudku znalca, vypracovaného mimo konania, bude však vždy záležať na konkrétnej situácii a na úvahe súdu, či (spravidla po vypočutí ustanoveného znalca) bude mať pochybnosti za odstránené.“ (Zhodne aj uznesenie NS ČR sp. zn. 30 Cdo 143/2011 zo dňa 21.6.2011).
Pre úplnosť treba uviesť, že počínajúc dňom 1. júla 2016 nadobudne účinnosť nový procesný predpis – Civilný sporový poriadok – a zanikne tým účinnosť súčasného predpisu č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, (OSP). V tejto súvislosti už nový procesný predpis predpokladá v § 209 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, inštitút tzv. súkromného znaleckého posudku, ktorý by mal byť postavený na roveň znaleckému posudku nariadenému súdom.