Rozsah povinností zamestnanca pri prestoji na strane zamestnávateľa, ako aj hodnotenie výpovede svedka môžeme nájsť v rozhodnutí Najvyššieho súdu Českej republiky z roku 2014 v pracovnoprávnom spore. Zároveň sa v tomto rozhodnutí súd vyjadruje aj tzv. negatívnej dôkaznej teórii (v skratke: nepreukazujem to, čo sa nestalo, ale len to, čo sa stalo). V spore išlo o to, že listom zo dňa 29.9.2011 žalovaný oznámil žalobcovi, že s ním s okamžitou platnosťou ruší pracovný pomer podľa ust. § 55 odst. 1/ písmeno b/ zákoníku práce [v SR § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce; pozn. autora]“. Dôvodom bolo to, že žalobca sa počínajúc odo dňa 1.8.0011 do súčasnosti bez akéhokoľvek ospravedlnenia nedostavoval do zamestnania, čím sa dopustil série neospravedlnených absencií. Išlo o obzvlášť hrubé porušenie povinností vyplývajúcich z ust. § 38 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce [v SR § 47 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce; pozn. autora]. Žalobca sa domáhal určenia, že toto okamžité zrušenie pracovného pomeru je neplatné. Prvostupňový súd žalobu zamietol, odvolací súd jeho rozhodnutie zmenil a žalobe vyhovel. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný dovolanie na Najvyšší súd ČR.
Podľa rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 21 Cdo 1001/2013 zo dňa 10.6.2014: „Ak zamestnávateľ tvrdí, že zamestnanec (žalobca), s ktorým dojednal pracovný pomer, pre neho prácu nevykonal, nemá ohľadom tohto tvrdenia dôkaznú povinnosť (preukazovať je možné len to, čo sa stalo, nie to, čo sa nestalo), ale nesie bremeno tvrdenia, že podľa ním vedenej evidencie odpracovanej doby zamestnanec v dobe, keď mal podľa svojho tvrdenia vykonať prácu, nepracoval, a má povinnosť označiť k tomuto tvrdeniu dôkazy; ak však nevedie (v rozpore s ustanovením § 96 ods. 1 písm a) zák. práce) evidenciu odpracovanej doby [v SR § 99 Zákonníka práce; pozn. autora], má povinnosť označiť k tomuto tvrdeniu iné dôkazy. Ak zamestnávateľ v tomto smere neunesie bremeno tvrdenia alebo dôkazné bremeno tomuto tvrdeniu zodpovedajúce, potom musí rozhodnutie súdu vyznieť v neprospech zamestnávateľa. Ak by ale zamestnávateľ uniesol svoje bremeno tvrdenia aj dôkazné bremeno o tom, že zamestnanec v rozhodnom období nepracoval, vyvstáva tým pre zamestnanca – ak má mať v spore úspech – povinnosť tvrdenia, že naozaj vykonal pre zamestnávateľa prácu, a povinnosť označiť dôkazy potrebné k jeho preukázaniu (porovnaj obdobne rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 20.12.2012 sp. zn. 21 Cdo 3989/2011, ktorý bol uverejnený pod č. 46 v Sbírce soudních rozhodnutí a stanovisek, roč. 2013).“
V zmysle uvedeného teda každá strana preukazuje to, čo tvrdí a nepreukazuje to, čo sa nestalo (teda napr. to, čo tvrdí druhá strana), okrem prípadu, ak priamo právny predpis nedáva povinnosť mať k dispozícii určitú listinu, respektíve vykonať určitú činnosť (u zamestnávateľa napr. viesť dochádzku).
„Žalobca však v konaní tvrdil, že sa do práce nedostavoval z ospravedlniteľného dôvodu, a to preto, že žalovaný (zamestnávateľ) zmenil prístupové kódy a vymenil zámok na prevádzke, kde pracoval, a že „všetko vzniklo tým, že ku koncu augusta nebola práca“. Povinnosť dôkazná a bremeno dôkazné vo vzťahu k týmto skutočnostiam zaťažuje zamestnanca (žalobcu). Skutočnosť, že zamestnávateľ neplní povinnosť prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy (napr. preto, že mu v tom bráni prekážka v práci v zmysle ustanovenia § 208 zák. práce [v SR ide o § 142 ods. 3 Zákonníka práce; pozn. autora]) má za následok, že ani zamestnanec nemôže „podľa pokynov zamestnávateľa vykonávať osobne práce podľa pracovnej zmluvy“. Uvedený stav však neznamená, že by zamestnanec po celú dobu existencie takejto prekážky musel byť pre zamestnávateľa trvalo k dispozícii tak, aby ´v modelovej situácii´, keď by mu to zamestnávateľ eventuálne umožnil, mohol ihneď pokračovať v práci. Takýto názor nemá oporu v zákonníku práce ani v iných pracovnoprávnych predpisoch; tieto právne predpisy naopak predpokladajú, že ten z účastníkov, ktorý spôsobil, že druhý z účastníkov nemôže plniť svoje povinnosti z pracovného pomeru, alebo u ktorého inak nastala prekážka, ktorá bráni výkonu práce, je povinný druhému z účastníkov vyjadriť ochotu plniť povinnosti, vyplývajúce pre neho z pracovného pomeru, prípadne mu oznámiť odstránenie prekážky brániacej výkonu práce; len ten z účastníkov, ktorý je ochotný (pripravený) plniť svoje povinnosti, vyplývajúce pre neho z pracovného pomeru, sa môže domáhať tomu zodpovedajúceho plnenia od druhého účastníka. V prípade, že zamestnanec neprestal vykonávať prácu pre zamestnávateľa na základe vlastného rozhodnutia, ale z iniciatívy zamestnávateľa (zamestnávateľ mu prestal prideľovať prácu), môže zamestnávateľa vyzvať k plneniu jeho povinností, ale nie je povinný prideľovanie práce na zamestnávateľovi požadovať, ani sa zdržiavať počas doby, keď zamestnávateľ neplní svoje právne povinnosti, na mieste zamestnávateľom určenom (porovnaj rozsudok Vrchního soudu v Praze zo dňa 21.2.1995, sp. zn. 6 Cdo 5/94, uverejnený v časopise Právní rozhledy č. 7, roč. 1995, prípadne závery zaujaté v rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.7.1989, sp. zn. 6 Cz 13/89 uverejnenom v Sbírce soudních rozhodnutí a stanovisek roč. 1991, pod č. 43, a v odôvodnení rozsudku Nejvyššího soudu zo dňa 25.2.1997, sp. zn. 2 Cdon 1/97, uverejnenom v časopise Soudní judikatura, roč. 1997, pod č. 76, alebo v odôvodnení rozsudku Nejvyššího soudu zo dňa 9.3.2004, sp. zn. 21 Cdo 2048/2003).“
Z uvedeného textu vyplýva, že v prípade, ak zamestnávateľ z dôvodov na jeho strane neprideľuje zamestnancovi prácu, môže zamestnanec vyzvať zamestnávateľa na prideľovanie práce (aby disponoval dôkazom, že záujem pracovať mal), ale vôbec to neznamená, že má byť okamžite a kedykoľvek pripravený na prácu, ani sa zdržiavať v priestore určenom zamestnávateľom a to najmä za stavu, keď by v tomto priestore nemal akú prácu vykonávať (žiadna mu nie je prideľovaná). Súd to potvrdzuje: „V prejednávanej veci bolo preto pre posúdenie, či bol naplnený použitý dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru, významné (vedľa otázky, či to bol žalovaný, kto zabránil žalobcovi vo výkone práce) tiež vyriešenie otázky, či žalobca (zamestnanec) potom, čo mu (podľa jeho tvrdenia) žalovaný (zamestnávateľ) prestal prideľovať prácu, vyzval žalovaného k plneniu jeho povinností a deklaroval svoju pripravenosť prácu podľa pracovnej zmluvy vykonávať. Za takejto situácie by potom – ako je vyššie uvedené – nebol zamestnanec (žalobca) povinný prideľovanie práce na zamestnávateľovi (žalovanom) požadovať ani sa zdržiavať po dobu, keď zamestnávateľ neplní svoje právne povinnosti na mieste zamestnávateľom určenom; jeho neprítomnosť na pracovisku by tak ani nemohla byť posúdená ako neospravedlniteľná absencia.“
V rámci tohto sporu bol vykonaný dôkaz svedkom – iným zamestnancom zamestnávateľa, ktorého výpoveď odvolací súd určitým spôsobom vyhodnotil. Najvyšší súd vysvetľuje, ako prebieha hodnotenie výpovede svedka a následne, prečo nesúhlasí s hodnotením výpovede svedka podaným súdom nižšieho stupňa. Najvyšší súd sa vyjadruje, prečo na takúto výpoveď možno prihliadnuť, ako je potrebné hodnotiť výpoveď svedka a prečo výpoveď svedka nie je degradovaná len tým, že ide o osobu s určitou príslušnosťou k strane sporu (v tomto prípade je svedok zamestnancom žalovaného).
„Za skutkové zistenie, ktoré nemá podľa obsahu spisu oporu vo vykonanom dokazovaní, je potrebné v zmysle citovaného ustanovenia rozumieť výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ustanovenia § 132 O.s.p. [v SR ide o rovnaké ustanovenie; pozn. autora], pretože súd nevzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli ani inak nevyšli počas konania najavo, pretože súd opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo, alebo preto, že v hodnotení dôkazov, poprípade poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesu účastníkov alebo ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti, je logický rozpor, alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje ustanoveniam § 133 až § 135 O.s.p. [v SR ide o rovnaké ustanovenia; pozn. autora] Skutkové zistenie nemá oporu vo vykonanom dokazovaní v podstatnej časti vtedy, ak sa týka skutočností, ktoré boli významné pre posúdenie veci z hľadiska hmotného práva. Vykonaným dokazovaním je potrebné rozumieť ako dokazovanie vykonané na súde prvého stupňa, tak aj dokazovanie na súde odvolacom.“
Ďalej sa Najvyšší súd ČR vyjadruje: „Hodnotením dôkazov sa rozumie myšlienková činnosť súdu, ktorou je vykonaným dôkazom prisudzovaná hodnota závažnosti (dôležitosti) pre rozhodnutie, hodnota zákonnosti, hodnota pravdivosti, poprípade hodnota vierohodnosti. Pri hodnotení dôkazov z hľadiska ich závažnosti (dôležitosti) súd určuje, aký význam majú jednotlivé dôkazy pre jeho rozhodnutie a či o nich môže oprieť svoje skutkové zistenia (či sú použiteľné pre zistenie skutkového stavu a v akom rozsahu, poprípade v akom smere). Pri hodnotení dôkazov po stránke ich zákonnosti skúma súd, či dôkazy boli získané (zadovážené) a vykonané spôsobom zodpovedajúcim zákonu alebo či v tomto smere vykazujú vady (či ide o dôkazy zákonné alebo nezákonné); k dôkazom, ktoré boli získané (zadovážené) alebo vykonané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi, súd neprihliadne. Hodnotením dôkazov z hľadiska ich pravdivosti súd dochádza k záveru, ktoré skutočnosti, o ktorých dôkazy (pre rozhodnutie významné a zákonné) podávajú správu, je možné považovať za pravdivé (dokázané) a ktoré nie. Pri dôkaze výpoveďou svedka musí súd vyhodnotiť vierohodnosť výpovede s prihliadnutím k tomu, aký má svedok vzťah k účastníkom konania a k prejednávanej veci a aká je jeho rozumová a duševná úroveň, k okolnostiam, ktoré sprevádzali jeho vnímanie skutočností, o ktorých vypovedá, vzhľadom k spôsobu reprodukcie týchto skutočností a k správaniu sa pri výsluchu (presvedčivosť, istota, plynulosť výpovede, ochota odpovedať na otázky a pod.) a k poznatkom získaným na základe hodnotenia iných dôkazov (do akej miery je dôkaz výpoveďou svedka súladný s inými dôkazmi, či im odporuje, poprípade či sa vzájomne dopĺňajú); celkové posúdenie z uvedených hľadísk potom poskytuje záver o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených (preukazovaných) skutočností.“
Napokon súd zhrnul, prečo je výpoveď svedka vierohodná a prečo je hodnotenie výpovede svedka zo strany odvolacieho súdu nelogické: „Takéto hodnotenie dôkazov však – ako je vyššie uvedené – nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ustanovenia § 132 O.s.p. Odvolací súd predovšetkým nevysvetlil, prečo neprihliadol na podstatné časti výpovede svedka B., pretože púhe konštatovanie, že ´jeho pracovný pomer v žalovanej spoločnosti aj jeho postavenie v spoločnosti naďalej trvá´, pre záver o jeho neobjektivite (bez toho aby bola doložená ďalšími skutočnosťami) nepostačuje. Pritom iné časti výpovede tohto svedka (že ´niekedy v júni alebo v júli 2011 od neho žalobca žiadal finančné prostriedky na nákup farieb, že mu povedal, že mu neprináleží túto záležitosť s ním riešiť, ale že v minulosti v niekoľkých prípadoch výnimočne s ním toto vybavoval´) pre podporu svojich skutkových a právnych záverov použil. Prehliadol ďalej, že v liste zo dňa 20.9.2011 (doručenom žalobcovi dňa 23.9.2011), v ktorom žalovaný oznamuje žalobcovi, že mu posiela Dohodu o rozviazaní pracovného pomeru (ku dňu 23.9.2011), žalovaný uvádza, že ´existujú dôvody pre ukončenie pracovného pomeru výpoveďou, ktorými sú sústavné porušovanie pracovnej disciplíny spočívajúce v neospravedlniteľných absenciách a nedodržovaní fondu pracovnej doby´. Jeho argument, že ´pracovná doba žalobcu nebola nikdy v priebehu šesťročného trvania pracovného pomeru evidovaná, žalobca v roku 2011 pracoval v prevádzke v autolakovni sám a bol v podstate odmeňovaný za výkon, aj keď formálne hodinovou mzdou´, postráda vnútorný vzťah k preskúmavanému rozväzovaciemu úkonu žalovaného, ktorý bol vykonaný z dôvodu, že sa žalobca ´odo dňa 1.8.2011 do súčasnosti bez akéhokoľvek relevantného ospravedlnenia nedostavuje do zamestnania, čím sa dopustil série neospravedlnených absencií.´ Úplne potom opomenul, že v konaní predovšetkým malo byť objasnené, či vôbec a odkedy bolo žalobcovi znemožnené dostať sa na pracovisko a či žalobca – ako je rovnako uvedené vyššie – vyzval žalovaného na plnenie jeho povinností a deklaroval svoju pripravenosť prácu podľa pracovnej zmluvy vykonávať.“
Na základe týchto skutočností Najvyšší súd ČR zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.