Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Obo 86/99 zo dňa 1.5.2001 (Rozhodnutie možno nájsť aj v časopise Zo súdnej praxe vydanie č. 3 ročník 2001 str. 60 vydané pod č. 30/2001):
Právna veta: „Veriteľom, ktorý sa zmluvou o úvere zaväzuje, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, nemusí byť iba banka alebo subjekt, ktorý má poskytovanie úveru v predmete podnikania. Takýto veriteľ však nemôže žiadať odplatu za dojednanie záväzku poskytnúť úver.“
Obchodná spoločnosť H., a.s. uzavrela s obchodnou spoločnosťou T., a.s. zmluvu o úvere, na základe ktorej jej poskytla úver vo výške 4 mil. Sk. Pretože dlžník poskytnuté finančné prostriedky v dohodnutej lehote nevrátil, veriteľ proti nemu podal žalobu o zaplatenie 4 514 712 Sk.
Krajský súd, ktorý vo veci konal ako súd prvého stupňa rozsudkom z 22. júna 1998 žalobe vyhovel a uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 4 514 712 Sk a nahradiť mu trovy konania vo výške 180 588 Sk. Poukázal na to, že zmluva o úvere medzi účastníkmi je platná, keďže bola urobená slobodne, vážne, určite a zrozumiteľne. Konštatoval, že zmluva je zmluvou v zmysle § 497 Obchodného zákonníka. Aj keď žalobca nemal oprávnenie podnikať v oblasti poskytovania úverov, mohol poskytnúť žalovanému úver ako svoju ojedinelú činnosť, avšak bez dojednania odplaty za poskytovanie peňažných prostriedkov v zmysle § 499 OBZ. Úroky z omeškania prvostupňový súd žalobcovi priznal s poukazom na § 502 Obchodného zákonníka.
Proti rozsudku podal žalovaný odvolanie.
Najvyšší súd nepovažoval odvolanie za dôvodné, čo vyjadril v rozhodnutí: „Medzi účastníkmi nie je sporné, že na základe zmluvy z 28. februára 1992 a jej dodatku č. 1 z 31. mája 1993 poskytol žalobca žalovanému peňažné prostriedky 4 000 000 Sk s tým, že žalovaný splatí poskytnutý úver a úroky z úveru do 31. decembra 1995. Úročenie poskytnutých peňažných prostriedkov si účastníci v zmluve dohodli vo výške 11%. Úroky mali byť splatné štvrťročne súčasne so splátkami úveru. Podľa dodatku č. 1 k zmluve o úvere sa táto úroková sadzba zvýšila na 14%. V prípade oneskorenia úveru alebo úrokov sa žalovaný v zmluve zaviazal zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania vo výške 0,5 % denne zo sumy, ktorá mala byť uhradená. Podľa dodatku č. 1 žalovaný mal začať dlh splácať v roku 1994.
Nie je tiež sporné, že žalovaný začal svoj záväzok plniť a 6. septembra 1993 zaplatil žalobcovi úroky za obdobie do mája 1993 a 25. apríla 1994 úroky za obdobie do decembra 1993. Prvú splátku úveru 500 000 Sk žalovaný zaplatil 30. júna 1994. Po zaplatení uvedených platieb žalovaný splácať prestal. Na výzvu žalobcu žalovaný vo svojom písomnom stanovisku z 12. decembra 1995 namietal neplatnosť zmluvy o úvere a odmietol úver splácať. Následne 18. januára 1996 žalobca vypovedal zmluvu z dôvodu neplnenia dojednaných podmienok splácania úveru a úrokov žalovaným a súčasne žiadal zaplatenie zvyšku úveru a úrokov naraz.
Podľa § 497 OBZ zmluva o úvere je vymedzená ako dohoda, ktorou sa jedna strana (veriteľ) zaväzuje, že na požiadanie druhej strany (dlžníka) poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej čiastky, a druhá strana sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. V otázke, kto môže byť zmluvnou stranou, ktorá sa zaviaže ako veriteľ poskytnúť druhej zmluvnej strane peňažné prostriedky, Obchodný zákonník nemá žiadne obmedzenie, takže možno vyvodzovať, že veriteľom môže byť ktorákoľvek právnická alebo fyzická osoba, a to aj osoba, ktorá nie je podnikateľom, vzhľadom na to, že zmluva o úvere sa vždy riadi Obchodným zákonníkom. Určité obmedzenie je len v tom, že takáto osoba nesmie spájať poskytovanie úveru s prijímaním vkladov od verejnosti. Okrem toho, pokiaľ by poskytovanie úveru malo byť predmetom podnikania, musel by veriteľ mať príslušné oprávnenie. Táto skutočnosť vyplýva z § 1 ods. 1 zákona č. 21/1992 Zb. o bankách v znení neskorších predpisov. Podľa neho sú bankami právnické osoby, ktoré prijímajú vklady od verejnosti a poskytujú úvery a k výkonu týchto činnosti majú povolenie pôsobiť ako banka. Podľa § 2 tohto zákona nesmie nikto prijímať vklady od verejnosti bez povolenia pôsobiť ako banka. Vyhradenou činnosťou bánk je len prijímanie vkladov od verejnosti, a nie poskytovanie úverov.
Záver, že úvery môžu poskytovať aj iné subjekty ako banky alebo subjekty, do predmetu činnosti ktorých patrí poskytovanie úverov, vyplýva aj zo znenia § 499 OBZ. Podľa tohto ustanovenia možno za dojednanie záväzku poskytnúť úver dojednať odplatu, ak poskytovanie úverov je predmetom podnikania veriteľa. To znamená, že úver môže poskytnúť veriteľ, ktorého predmetom je poskytovanie úverov, aj veriteľ, do ktorého predmetu poskytovanie úverov nepatrí. Takýto veriteľ však nemôže žiadať odplatu za záväzok úver poskytnúť. V prípade takéhoto veriteľa by bola dohoda o poskytnutí odplaty neplatná, keďže vzhľadom na ustanovenie § 263 OBZ sa účastníci od úpravy ustanovenej v § 499 nemôžu odchýliť.
Súd prvého stupňa dospel k správnemu záveru, že žalobca napriek tomu, že poskytovanie úverov nepatrí do predmetu jeho činnosti, mohol žalovanému poskytnúť úver. Vzťah, ktorý uzavretím zmluvy vznikol, je vzťahom zo zmluvy o úvere. Súd správne žalovaného zaviazal na zaplatenie dosiaľ nevrátenej časti poskytnutých peňažných prostriedkov 3 500 000 Sk a 1 014 712 Sk úrokov splatných k 31. decembru 1995. Výška pohľadávky nebola medzi účastníkmi sporná a žalovaný ju ani nenamietal.
Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 OSP potvrdil.“