top of page
  • Writer's pictureMaroš Uhaľ

Možno v rámci vyporiadania BSM prikázať vec do podielového spoluvlastníctva oboch účastníkov?

Bezpodielové spoluvlastníctvo manželov (ďalej aj „BSM“), zaniká rozvodom manželstva, prípadne môže byť zrušené súdom. Po zániku tohto inštitútu je potrebné ho vyporiadať. Vyporiadanie môže byť v zmysle § 149 zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), vykonané dohodou manželov (do troch rokov od zániku BSM), alebo rozhodnutím súdu na základe návrhu niektorého z manželov. Zákon neustanovuje, akým spôsobom sa má bezpodielové spoluvlastníctvo manželov vyporiadať, zákon ustanovuje v § 150 len skutočnosti, z ktorých je potrebné pri vyporiadaní vychádzať a na ktoré je potrebné prihliadať a zásadu (z ktorej sú však prípustné výnimky), že podiely manželov sú rovnaké.

Podľa § 149 ods. 1 OZ, „Ak zanikne bezpodielové spoluvlastníctvo, vykoná sa vyporiadanie podľa zásad uvedených v § 150.“ Podľa § 149 ods. 2 OZ, „Ak dôjde k vyporiadaniu dohodou, sú manželia povinní vydať si na požiadanie písomné potvrdenie o tom, ako sa vyporiadali.“ Podľa § 149 ods. 3 OZ, „Ak sa vyporiadanie nevykoná dohodou, vykoná ho na návrh niektorého z manželov súd.“ Podľa § 149 ods. 4 OZ, „Ak do troch rokov od zániku bezpodielového spoluvlastníctva manželov nedošlo k jeho vyporiadaniu dohodou alebo ak bezpodielové spoluvlastníctvo manželov nebolo na návrh podaný do troch rokov od jeho zániku vyporiadané rozhodnutím súdu, platí, pokiaľ ide o hnuteľné veci, že sa manželia vyporiadali podľa stavu, v akom každý z nich veci z bezpodielového spoluvlastníctva pre potrebu svoju, svojej rodiny a domácnosti výlučne ako vlastník používa. O ostatných hnuteľných veciach a o nehnuteľných veciach platí, že sú v podielovom spoluvlastníctve a že podiely oboch spoluvlastníkov sú rovnaké. To isté platí primerané o ostatných majetkových právach, ktoré sú pre manželov spoločné.“ Podľa § 149 ods. 5 OZ, „Ak sa po vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov rozhodnutím súdu alebo dohodou objaví majetok, ktorý nebol zahrnutý v rámci vyporiadania, platí preň domnienka uvedená v odseku 4.“

Zmyslom vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov je ukončenie spoluvlastníckeho vzťahu manželov (bývalých manželov), čím sa zároveň predchádza vzniku možných sporov ohľadom spoločných majetkových vecí manželov v budúcnosti. Za tým účelom by sa teda súd rozhodujúci v konaní o vyporiadanie BSM mal snažiť rozhodovať spory tak, aby každému z manželov bola prikázaná do vlastníctva celá vec v BSM, s tým, že pri vzniku disparity (nerovnosti) podielov, zaviaže toho z manželov, ktorý obdržal veci či práva vo vyššej hodnote, na výplatu druhého z manželov v peniazoch. V určitých prípadoch môže nastať situácia, keď vzhľadom na výnimočné okolnosti, nie je vhodné určitú vec v BSM (pôjde najmä o nehnuteľnosť) prikázať len jednému z manželov, ale súd ju prikáže do podielového spoluvlastníctva, čím ich spoluvlastnícky vzťah neukončí, ale pretransformuje na podielové spoluvlastníctvo.

Voči takémuto rozhodnutiu prichádza do úvahy argumentácia v tom smere, že podobné rozhodnutie vedie k rozširovaniu sporov, pretože podielové spoluvlastníctvo medzi manželmi (bývalými manželmi), ktoré takto vznikne, bude musieť byť vyporiadané v rámci ďalšieho konania nasledujúceho po konaní o vyporiadanie BSM. Proti tejto argumentácii však stojí záver, že pri vyporiadaní BSM totiž, na rozdiel od zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva, nemá súd pri rozhodovaní alternatívu, ktorou je nariadenie predaja veci. V prípade podielového spoluvlastníctva však môže súd v prípade, ak vyporiadavanú vec v podielovom spoluvlastníctve nikto zo spoluvlastníkov nechce a zároveň táto vec nie je deliteľná, nariadiť predaj takejto veci a rozdelenie výťažku medzi spoluvlastníkov.


Podľa § 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka. „Ak nedôjde k dohode, zruší spoluvlastníctvo a vykoná vyporiadanie na návrh niektorého spoluvlastníka súd. Prihliadne pritom na veľkosť podielov a na účelné využitie veci. Ak nie je rozdelenie veci dobre možné, prikáže súd vec za primeranú náhradu jednému alebo viacerým spoluvlastníkom; prihliadne pritom na to, aby sa vec mohla účelne využiť a na násilné správanie podielového spoluvlastníka voči ostatným spoluvlastníkom. Ak vec žiadny zo spoluvlastníkov nechce, súd nariadi jej predaj a výťažok rozdelí podľa podielov.“


V konaní o vyporiadanie BSM možnosť stanovenú v § 142 ods. 1 posledná veta OZ súd nemá, pretože platná právna úprava BSM (na rozdiel od zákonnej úpravy pri podielovom spoluvlastníctve), nepozná spôsob vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov predajom veci a rozdelením jej výťažku. Analógiu v tomto prípade použiť nemožno.

Podľa rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22 Cdo 1399/2004 zo dňa 20.10.2004, Spoločné imanie manželov (v SR ako bezpodielové spoluvlastníctvo manželov, pozn autora) nie je možné vyporiadať nariadením predaja veci v spoločnom imaní (BSM, pozn. autora) a rozdelením výťažku.“

Z dôvodov uvedených vyššie v konaní o vyporiadaní BSM prichádza do úvahy aj možnosť prikázania veci do podielového spoluvlastníctva za podmienky, keď sú dané vynimočné okolnosti odôvodňujúce tento spôsob vyporiadania BSM, pretože týmto rozhodnutím umožní súd v prípadnom nasledujúcom konaní o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva riešiť zrušenie a vyporiadania takto vzniknutého spoluvlastníctva aj nariadením predaja veci a rozdelením výťažku, čo v konaní o vyporiadanie BSM možné nie je.

Česká judikatúra rešila možnosť prikázania veci z BSM (alebo zo SJM – společné jmění manželů) do podielového spoluvlastníctva vo viacerých prípadoch.

Základným rozhodnutím, na ktoré nadviazali ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR bolo rozhodnutie Krajského súdu v Českých Budějoviciach sp. zn. 4 Co 313/69 zo dňa 22.8.1969 (Rozhodnutie zverejnené aj v: Sbírka soudních rozhodnutí a stanovisek NS ČR vydanie 8 ročník 1970 str. 371 pod č. 76/70): Bezpodielové spoluvlastníctvo manželov, do ktorého patrí tiež rodinný domček, môže byť podľa okolností konkrétneho prípadu (okrem iného so zreteľom na vyjadrenie účastníkov) vyporiadané – aj keď len výnimočne – aj tým spôsobom, že súd prikáže rodinný dom do podielového spoluvlastníctva účastníkov.“

Svoje rozhodnutie súd zdôvodnil takto: „Súd prvého stupňa spoľahlivo zistil rozsah a hodnotu bezpodielového spoluvlastníctva účastníkov pochybil len tým, že v rámci vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva prikázal rodinný domček so stavebnou parcelou do výlučného vlastníctva navrhovateľovi. Súd prvého stupňa vychádzal z toho, že sa navrhovateľ viac pričinil o získanie nehnuteľností, a najmä, že trvale býva v K., zatiaľ čo odporkyňa (s dcérou účastníkov) uvažuje o zmene pracoviska aj bydliska (údajne mimo obvod okresu). V skutočnosti – ako si overil krajský súd – odporkyňa (s dcérou účastníkov) nemá podobné zámery, užíva byt v rodinnom domčeku a potrebuje ho aj s ohľadom na charakter svojho zamestnania. Účastníci žijú v rodinnom domčeku oddelene už po dobu troch rokov; tento spôsob spoluužívania rodinného domčeka, ktorý umožňuje aj situovanie jednotlivých miestností v ňom, nevedie podľa doterajších skúseností ku konfliktom medzi účastníkmi a výsledky konania nenasvedčujú tomu, že by azda účastníkom naďalej nevyhovoval.

Z týchto okolností krajský súd usúdil, že bude spravodlivejšie, keď bude bezpodielové spoluvlastníctvo účastníkov vyporiadané tak, aby sa obaja účastníci podieľali aj naďalej v najväčšej možnej miere na prospechu, ktorý nadobudli predchádzajúcou spoločnou prácou, t.j. na užívaní najhodnotnejšej veci z bezpodielového spoluvlastníctva – rodinného domčeka so stavebnou parcelou. So zreteľom nato krajský súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v tom, že neprikázal rodinný domček so stavebnou parcelou do vlastníctva navrhovateľovi, ale do podielového spoluvlastníctva obidvoch účastníkov v zmysle § 136, § 137 odst. 1 o.z.; podiely obidvoch účastníkov boli stanovené tak, že každý z nich je spoluvlastníkom rodinného domčeka so stavebnou parcelou z jednej ideálnej polovice.“

Vychádzajúc z tohto rozhodnutia, judikoval vo viacerých veciach Najvyšší súd ČR zhodne v zmysle vyššieuvedenej právnej vety. K tomu pripájal rôzne dôvody pre takéto rozhodnutie.


V rozsudku sp. zn. 22 Cdo 2597/2006 zo dňa 14.4.2009 Najvyšší súd ČR uviedol: „Súdna prax je jednotná potiaľ, že bezpodielové spoluvlastníctvo manželov, do ktorého patrí tiež rodinný dom, môže byť podľa okolností prípadu vyporiadané výnimočne aj tým spôsobom, že súd prikáže rodinný domček do podielového spoluvlastníctva účastníkov (k tomu porovnaj rozhodnutie Krajského súdu v Českých Budejoviciach zo dňa 22.8.1969, sp. zn. 4 Co 313/69, uverejnené v Sbírce soudních rozhodnutí a stanovisek, 1970, pod porad. č. 76, rozsudek Najvyššieho súd ČR zo dňa 17.5.2001, spl. zn. 22 Cdo 629/2000, uverejnený v Souboru rozhodnutí Nejvyššího soudu, C.H.Beck, pod por. č. C 496 alebo rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 10.2.2004, sp. zn. 30 Cdo 1510/2002, uverejnený v Souboru civilních rozhodnutí a stanovisek Nejvyššího soudu, C.H.Beck pod por. č. 2295). Závery vyslovené v uvedených rozhodnutiach sú použiteľné aj pre vyporiadanie spoločného imania manželov, a to tak vo vzťahu k rodinnému domu účastníkov, tak aj k ich ďalším nehnuteľnostiam.“ Ďalej uviedol: „Odvolací súd prikázanie rodinného domu a vyššieuvedených pozemkov do podielového spoluvlastníctva účastníkov odôvodnil poukazom na skutočnosť, že žiadny z nich nemá k dispozícii finančné prostriedky k vyplateniu vyporiadacieho podielu a v odvolacom konaní neprejavili o prikázanie nehnuteľnosti do výlučného vlastníctva záujem. Vychádzal ďalej zo zistenia, že žalovaný sa z rodinného domu vysťahoval už v roku 2002. Ak v konaní o vyporiadanie spoločného imania manželov nemožno nariadiť predaj spoločnej veci a rozdelenie výťažku (k tomu porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 20.10.2004, sp. zn. 22 Cdo 1399/2004, uverejnený v časopise Soudní rozhledy, 2005, č. 2, str. 58), tak úvaha odvolacieho súdu o prikázaní nehnuteľností do podielového spoluvlastníctva účastníkov nie je zjavne neprimeraná a nie je dotknutá ani problematickými vzťahmi účastníkov. Ak títo nebudú schopní sa na výkone spoluvlastníckych práv či na likvidácii spoluvlastníctva dohodnúť, môžu sa domáhať zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva súdom v zmysle § 142 Obč. zák. s možným zákonným spôsobom vyporiadania, ktorým je aj nariadenie predaja spoločnej veci a rozdelenie výťažku podľa spoluvlastníckych podielov. Do úvahy tiež prichádza aj dražobný predaj spoločnej veci podľa § 17 a nasl. zák. č. 26/2000 Sb. o veřejných dražbách, formou dobrovoľnej dražby, prípadne aj predaj spoločnej veci mimo dražbu.“


Rovnaké závery možno nájsť v rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22 Cdo 17/2013 zo dňa 14.8.2014, kde tento súd vychádzal z dôvodov zhodných s rozhodnutím sp. zn. 22 Cdo 2597/2006.

Aj v rozhodnutí sp. zn. 22 Cdo 2846/2012 zo dňa 17.12.2013 Najvyšší súd ČR dospel k rovnakému záveru, ktorý odôvodnil takto: „Vo svetle uvedenej judikatúry nie je úvaha, ktorá viedla odvolací súd k zvolenému spôsobu vyporiadania, zjavne neprimeraná, a dovolanie tak nie je dôvodné. Súd vzal predovšetkým do úvahy skutočnosť, že žiadny z účastníkov nemá dostatok prostriedkov na vyrovnanie vyporiadacích podielov v prípade, že by dom bol prikázaný len jednému z nich, a že nie je možné predpokladať, že by mu bol poskytnutý úver. Poukázal tiež na pokles cien nehnuteľností v dobe jeho rozhodovania, a to najmä v mieste, kde sa dom nachádza. Je zrejmé, že zatiaľ čo sa cena nehnuteľnosti musí nevyhnutné zisťovať ku dňu vyhlásenia rozhodnutia súdu (§ 154 odst. 1 o.s.ř.) potom doba, v ktorej môže byť nehnuteľnosť predaná v mieste, kde trh viazne, môže byť značne dlhšia, a to vystavuje nadobúdateľa nielen hrozbe ďalších strát v dôsledku poklesu ceny, ale najmä riziku, že sa nepodarí včas zaistiť predaj nehnuteľnosti a on bude napriek tomu nútený zaplatiť druhej strane čiastku na vyrovnanie podielov, ktorá môže byť pre jeho insolventnosť vymáhaná exekučne; bol by tak zaťažený nákladmi predaja, exekúcie a konečne aj nepriaznivými dôsledkami nevyhnutnosti nehnuteľnosť predať čo najrýchlejšie, aby si potrebnú čiastku zaopatril. Vyporiadanie, pri ktorom by bol dom prikázaný len žalovanému, by tiež nebolo v súlade s princípom, že SJM (t.j. společné jmění manželů, pozn. autora) má byť vyporiadané tak, aby čiastka, ktorú je jeden z manželov povinný zaplatiť druhému na vyrovnanie jeho podielu, bola pokiaľ možno čo najnižšia. Za tejto individuálnej situácie nie je záver odvolacieho súdu o tom, že dom je potrebné prikázať do podielového spoluvlastníctva účastníkov, ktorí tak ponesú uvedené riziká rovným dielom, zjavne nesprávny.“

Na toto rozhodnutie nadviazal Najvyšší súd ČR v uznesení sp. zn. 22 Cdo 1256/2013 zo dňa 5.5.2014, kde dôvodil: „V prípade, že žiadny z účastníkov nemá prostriedky na vyrovnanie vyporiadacieho podielu, pripúšťa novšia judikatúra dovolacieho súdu, posudzujúca vyporiadanie podľa obč. zákonníka č. 40/1964 Sb. prikázanie domu do ich podielového spoluvlastníctva; podielové spoluvlastníctvo totiž v dobe účinnosti tohto zákonníka umožňovalo súdu nariadiť predaj veci a rozdelenie výťažku, čo v konaní o vyporiadanie SJM možné nebolo (viď napr. rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 17.12.2013, sp. zn. 22 Cdo 2846/2012). Výnimočnosť takéhoto postupu (viď rozhodnutie publikované pod č. 76/1970 Sbírky soudních rozhodnutí a stanovisek) znamená len to, že preň musí byť daný zvláštny dôvod; takým dôvodom je práve nezáujem účastníkov o dom a neschopnosť podiel vyplatiť.“


Závery v prospech možnosti vyporiadania BSM prikázaním veci do podielového spoluvlastníctva Najvyšší súd ČR argumentačne podporil aj v rozsudku 22 Cdo 538/2015 zo dňa 7.7.2015, kde uviedol: „Súd prvého stupňa síce správne poukázal na skutočnosť, že prikázanie nehnuteľnosti do podielového spoluvlastníctva by v tejto veci viedlo len k ďalšiemu sporu o jeho zrušenie a vyporiadanie, avšak nevzal úplne do úvahy, že v takomto spore by už súd mohol nariadiť predaj nehnuteľností a rozdelenie výťažku medzi spoluvlastníkov (§ 142 ods. 1 OZ, rovnako aj v SR, pozn. autora), čo s prihliadnutím ku konkrétnym majetkovým pomerom účastníkov môže predstavovať najprimeranejšie riešenie ich situácie. Je pravdaže potrebné účastníkov upozorniť, že dohodou alebo súdnym zmierom by sa vyhli ďalšiemu potenciálne dlhému a nákladnému sporu so zatiaľ neistým výsledkom.“

Pokiaľ však súdy nezistili dôležité dôvody pre takéto výnimočné rozhodnutie – rozhodnutie o vyporiadaní veci v BSM jej prikázaním do podielového spoluvlastníctva manželov (bývalých manželov) – rozhodli tak, že vec prikázali do výlučného vlastníctva jedného z manželov (čo môžu urobiť aj proti jeho vôli). Aj v prípade, keď rozhodli takto, pripúšťali existenciu možnosti rozhodnúť o prikázaní veci z BSM (v ČR zo SJM) do podielového spoluvlastníctva.

V rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22 Cdo 629/2000 zo dňa 17.5.2001, Najvyšší súd ČR nenašiel dôvody pre revíziu rozhodnutia súdu nižšieho stupňa. V danej veci „Súd prvého stupňa prikázal predmetné nehnuteľnosti rovným dielom do podielového spoluvlastníctva účastníkov v súlade s návrhom žalovaného, keď ani jeden z nich nemal dostatok finančných prostriedkov, aby druhému bezodkladne vyplatil jeho podiel. Na cenách vecí hnuteľných sa účastníci dohodli a každému z nich boli prikázané tie veci, ktoré od rozvodu manželstva má ten-ktorý v svojej držbe.“ Krajský súd v Ostrave rozsudok zmenil tak, že predmetné nehnuteľnosti prikázal do výlučného vlastníctva žalobkyne. Odvolací súdu svoje rozhodnutie odôvodnil takto: „Prikázanie veci tvoriacich masu bezpodielového spoluvlastníctva obidvom bývalým manželom do podielového spoluvlastníctva je možným spôsobom vyporiadania, ale spravidla spôsobom nevhodným, tak je to aj v danom prípade. Prikázanie predmetných nehnuteľností do vlastníctva žalobkyne odôvodnil tým, že v medziobdobí syn účastníkov D. B. začal s investíciami do označeného rodinného domčeka, pretože v ňom chce bývať s celou svojou rodinou, na čom sa so žalobkyňou dohodol, žalovaný sa proti tomu neohradil a na rozdiel od žalobkyne sa na modernizácii domu nepodieľal. Aj keď žalobkyňa nechce predmetné nehnuteľnosti sama užívať, dôvodom je snaha predísť možným sporom medzi synom účastníkov a žalovaným ohľadny synových nárokov z titulu bezdôvodného obohatenia i ďalším sporom, medzi účastníkmi, ako aj synom účastníkov a žalovaným, ktoré existujú či ešte len hrozia. Dôvody svedčiace proti tomuto vyporiadaniu (žalobkyňa nechce nehnuteľnosti pre seba, ale pre syna, vzťah žalovaného k nehnuteľnostiam) sú podľa odvolacieho súdu kvantitatívne aj kvalitatívne slabšie.“

Najvyšší súd uviedol: „Podstatou rozhodnutia o vyporiadanie je určenie, komu k jednotlivým veciam patriacim do masy bezpodielového spoluvlastníctva manželov vlastníctvo k veci zostane a kto ho stráca (výnimočne môže vzniknúť aj podielové spoluvlastníctvo, ak iné riešenie nie je prijateľné). Rozsudku odvolacieho súdu nie je možné nič vytknúť, pokiaľ predmetné nehnuteľnosti prikázal do výlučného vlastníctva žalobkyne. Odvolací súd rozhodol v súlade so súdnou praxou vychádzajúcou z rozhodnutia publikovaného pod č. 76 v Sbírce soudních rozhodnutí, ročník 1970, z ktorého vyplýva, že bezpodielové spoluvlastníctvo manželov, do ktorého patrí tiež rodinný domček môže byť vyporiadané aj tým spôsobom, že súd prikáže rodinný domček do podielového spoluvlastníctva, že však ide o rozhodnutie výnimočné, dané okolnosťami konkrétneho prípadu. V tomto prípade za daných skutočností obidvoma súdmi riadne zistených predpoklady pre takéto výnimočné rozhodnutie nenastali.“

Dôvody pre výnimočné rozhodnutie o pridelení veci v BSM do podielového spoluvlastníctva manželov súd nenašiel ani v ďalšom rozhodnutí. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30 Cdo 1510/2002 zo dňa 10. februára 2004: „Odvolací súd dospel k záveru, že v danej veci nie sú splnené výnimočné okolnosti, keď ´môže byť bezpodielové spoluvlastníctvo manželov, do ktorého patrí aj rodinný dom, vyporiadané tým spôsobom, že súd prikáže rodinný dom do podielového spoluvlastníctva manželov´. Vychádzal pritom z toho, že ´účastníci spoločne v predmetnom dome nebývajú asi od roku 1990´; že ´dom obýva žalovaná so svojím synom a rodičmi´; že ´žalovaná v priebehu konania uviedla, že by súhlasila s tým, aby sa stala výlučnou vlastníčkou nehnuteľnosti a s vyplatením čiastky 150.000,-Kč žalobcovi na vyporiadanie jeho podielu, pričom zbytok do čiastky 500.000,-Kč by mohla žalobcovi splácať maximálne v splátkach 3.000,-Kč mesačne´; že žalobca ´nesúhlasil s prikázaním veci do podielového spoluvlastníctva ani s prikázaním veci do jeho výlučného vlastníctva a úplne vylučoval spoločné spolužitie účastníkov v predmetnom dome s ohľadom na ich nie dobré vzťahy a nemožnosť sa dohodnúť na otázkach, ktoré by so spoločným užívaním vyvstali“.

Najvyšší súd ČR dovolaniu žalovanej nevyhovel z tých istých dôvodov, ako sú uvedené v predchádzajúcom citovanom rozhodnutí, preto ich znova neuvádzam.

Citované rozhodnutia a ich závery sú použiteľné aj v Slovenskej republike. Ako je možné si všimnúť, všetky rozhodnutia sa týkajú nehnuteľností a možno skonštatovať, že daný spôsob vyporiadania BSM prikázaním veci do podielového spoluvlastníctva prichádza do úvahy najmä pri nehnuteľnostiach, pretože hnuteľné veci je medzi účastníkov možné jednoduchšie rozdeliť jednak pre ich nižšiu hodnotu a jednak preto, že v čase vyporiadania BSM už každý z účastníkov poväčšine užíva hnuteľnosti, ktoré si chce aj ponechať. Zároveň, ak sú v konaní vyporiadavané nehnuteľnosti, zväčša ide o jednotlivú nehnuteľnosť (menej často o viac nehnuteľností), kde najmä pri stavbách možno očakávať, že ich reálna deliteľnosť skôr neprichádza do úvahy.

Možno zhrnúť, že pri vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov by sa súd v prvom rade mal snažiť rozhodnúť spor tak, aby sa veci tvoriace masu BSM rozdelili medzi manželov tým spôsobom, že každý z manželov nadobudne celú vec, pretože prípadné prikázanie veci do podielového spoluvlastníctva vedie len k rozširovaniu sporov, keďže takto vzniknuté podielové spoluvlastníctvo k veci (pokiaľ sa bývalí manželia nedohodnú na zrušení a vyporiadaní podiel. spoluvlastníctva) bude musieť byť predmetom ďalšieho sporového konania o zrušenie a vyporiadanie takéhoto spoluvlastníctva. Ak sú však dané dôležité dôvody pre takéto rozhodnutie (prikázanie veci v BSM do podielového spoluvlastníctva) možno výnimočne takéto rozhodnutie urobiť, ak by iný spôsob vyporiadania bol v danom prípade nevhodný. Uvedený spôsob vyporiadania bude vždy použitý len v jednotlivom a konkrétnom prípade, podmienky za ktorých súd môže takto rozhodnúť nemožno zovšeobecňovať, na takýto postup musia byť vždy dané dôležité dôvody a tento spôsob vyporiadania by podľa môjho názoru nemal byť uprednostnený pred spôsobom vyporiadania prikázaním do výlučného vlastníctva toho ktorého účastníka.

Prípadnými dôvodmi pre takéto rozhodnutie, ktoré dôvody (prípadne kombináciu viacerých dôvodov) však nemožno brať ako všeobecne platné, môže byť to, že k nehnuteľnosti majú obaja účastníci určitý vzťah pre ktorý obaja nehnuteľnosť žiadajú pre seba (založený napr. na dlhodobom užívaní, investíciách a citovej väzbe), alebo naopak ani jeden z účastníkov o nehnuteľnosť záujem nemá, účastníci navzájom si nevedia poskytnúť výplatu podielu pretože nie sú solventní, nehnuteľnosť je nepredajná resp. ťažko predajná, účastníci nedisponujú inou nehnuteľnosťou, ktorou by sa riešila ich bytová otázka a prípadná výplata druhým účastníkom na kúpu inej nehnuteľnosti nepostačuje a pod. Ak takéto a iné podobné dôvody dané nebudú, alebo ich súd pre nečinnosť účastníkov nezistí, nepôjde o výnimočný prípad a súd by nemal prikázať vec v bezpodielovom spoluvlastníctve do podielového spoluvlastníctva účastníkov.

1,037 views

Recent Posts

See All

Vecné bremeno

Vecné bremená sú upravené v § 151n až 151p zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník. Definíciu vecných bremien možno nájsť v úvodnom ustanovení § 151n ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého vecné

bottom of page