Právna úprava zodpovednosti štátu za škodu bola pôvodne upravená v zákone č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Tento zákon bol na území Československej socialistickej republiky účinný od 1.7.1969. Po vzniku samostatných republík pôvodný zákon č. 58/1969 Zb. stratil účinnosť na území Českej republiky dňom 15.5.1998 a na území Slovenskej republiky dňom 30.6.2004.
V Českej republike bol prijatý zákon č. 82/1998 Sb., ktorý nadobudol účinnosť dňom 15.5.1998. Na území Slovenskej republiky je od 1.7.2004 účinný zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov.
Tieto zákony upravujú podmienky, za ktorých možno požadovať náhradu škody voči štátu v prípadoch, kedy dôjde k pochybeniu v konaní štátnych (či samosprávnych) orgánov, pričom pôjde najmä o nezákonné rozhodnutie a nesprávny úradný postup.
Medzi podmienky uplatnenia nároku na náhradu škody patrí aj povinnosť uplatniť voči štátu nárok pred uplynutím premlčacej doby, ktorá je upravená priamo v týchto osobitných zákonoch. V prípade, ak je nárok uplatnený po uplynutí premlčacej doby a orgán, ktorý zastupuje štát v konaní o takúto náhradu škody, vznesie námietku premlčania, nárok poškodenému priznať nemožno. Podstate námietky premlčania ako takej som sa venoval v inom článku.
V zákone č. 58/1969 Zb. bola premlčacia doba upravená v § 22.
Podľa § 22 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., „Právo na náhradu škody podľa tohto zákona sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou na uplatnenie práva na náhradu škody zrušenie rozhodnutia, plynie premlčacia doba odo dňa doručenia (oznámenia) zrušujúceho rozhodnutia.“
Podľa § 22 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb., „Najneskôr sa toto právo premlčí za desať rokov odo dňa, keď poškodenému bolo doručené (oznámené) nezákonné rozhodnutie, ktorým bola spôsobená škoda; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví.“
Lehota upravená v § 22 ods. 1 je lehotou subjektívnou v tom význame, že začína plynúť dňom, kedy sa poškodený dozvie o tom, že došlo ku škode a kto za škodu zodpovedá. Táto vedomosť zahŕňa aj potrebu dozvedieť sa o výške škody. Vzhľadom na ustálenú judikatúru, ustanovenie o subjektívnej premlčacej dobe a začiatku jej plynutia nie je výkladovo sporné.
V § 22 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb. je upravená objektívna premlčacia doba. Pre objasnenie rozdielu medzi lehotou objektívnou a subjektívnou je potrebné poukázať na ich vzájomný vzťah. Ak uplynie subjektívna premlčacia doba, aj keď ešte neuplynula premlčacia doba objektívna a vznesie sa námietka uplynutia subjektívne premlčacej doby, právo priznať nemožno. Zároveň platí, že subjektívna premlčacia lehota môže plynúť len v rámci objektívnej premlčacej doby, ktorá je upravená v § 22 ods. 2 zákona a subjektívna premlčacia doba lehotu objektívnu nemôže nikdy prekročiť. V praxi to znamená, že ak začne objektívna premlčacia doba plynúť napr. dňa 1.1.2002, uplynie dňa 1.1.2012. Subjektívna premlčacia doba začne plynúť napr. dňa 1.1.2011 (až v ten deň som sa ako poškodený dozvedel o škode a kto za ňu zodpovedá) a za normálnych okolností by uplynula dňa 1.1.2014. Keďže však subjektívna premlčacia doba nikdy nemôže prekročiť objektívnu premlčaciu dobu, znamená to, že subjektívna premlčacia doba „skončí“ zároveň s uplynutím premlčacej doby objektívnej, t.j. dňa 1.1.2012, aj keď by podľa výslovného znenia zákonného ustanovenia o subjektívnej lehote túto dobu prekročila. V tomto prípade bude teda subjektívna premlčacia doba kratšia ako tri roky, aj keď zákon ju ustanovuje ako lehotu trojročnú, pretože objektívna premlčacia doba uplatnenie takéhoto nepriaznivého následku vo vzťahu k lehote subjektívnej umožňuje.
V tomto článku sa zameriam na objektívnu premlčaciu dobu, ktorá je upravená v § 22 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb. a na problematickosť formulácie ustanovenia o určení začiatku plynutia tejto premlčacej doby. Zároveň chcem poukázať na súčasnú formuláciu uvedeného ustanovenia, pretože toto ustanovenie sa v nových predpisoch výrazne nezmenilo a jeho doslovný výklad môže vyvolať v praxi rovnaké pochybnosti o jeho správnosti a z toho vyplývajúce nevýhodné postavenie poškodeného v prípadnom súdnom konaní.
Začiatok plynutia objektívnej premlčacej doby je totiž stanovený na dobu, kedy bolo poškodenému doručené rozhodnutie, ktoré je nezákonné.
Podľa § 19 ods. 1 zák. č.514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, „Právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia) rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie.“
Podľa § 19 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z., „Najneskôr sa právo na náhradu škody premlčí za desať rokov odo dňa, keď bolo poškodenému doručené (oznámené) rozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená škoda; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví alebo škodu spôsobenú rozhodnutím podľa § 7 a 8.“.
V ČR je situácia obdobná. Podľa § 32 ods. 2 zák. č. 821998 Sb. o odpovědnosti za škodu způsobenou při výkonu veřejné moci rozhodnutím nebo nesprávným úředním postupem (zákon platný v ČR), „Nejpozději se nárok promlčí za deset let ode dne, kdy poškozenému bylo doručeno (oznámeno) nezákonné rozhodnutí, kterým byla způsobena škoda; to neplatí, jde-li o škodu na zdraví.“
Keď porovnáme znenie pôvodného právneho predpisu (zák. č. 58/1969 Zb.) zistíme, že v otázke plynutia lehôt nový zákon prakticky prevzal pôvodné znenie a k výraznejšej zmene nedošlo. Ustanovenie § 22 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb. sa v otázke začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby zhoduje s ustanovením § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z., t.j. lehota začína plynúť dňom, kedy sa poškodený dozvedel o škode. Dĺžka lehoty je takisto zhodná a to v trvaní tri roky.
Aj ustanovenie o objektívnej premlčacej dobe nenesie rozdiely, pretože ako podľa § 22 ods. 2 zák. č. 58/1969 Zb., tak aj podľa § 19 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. je lehota desaťročná a začína plynúť dňom doručenia (oznámenia) nezákonného rozhodnutia.
Pre vysvetlenie problematickosti určenia času plynutia objektívnej premlčacej doby je vhodné si načrtnúť konkrétny prípad náhrady škody, ku ktorému v praxi často dochádza.
Typickým prípadom takéhoto nezákonného rozhodnutia je napr. uznesenie, ktorým je obvinenému vznesené obvinenie, pričom však v trestnom konaní je neskôr trestné stíhanie voči nemu zastavené, alebo je spod obžaloby súdom oslobodený. Zrušením nezákonného rozhodnutia sa v tomto prípade nerozumie len výslovné zrušenie konkrétneho uznesenia o vznesení obvinenia, ale aj iné rozhodnutia, ktorých následkom je zánik účinkov tohto uznesenia. Za zrušenie takéhoto rozhodnutia sa v zmysle judikatúry potom považuje nielen neskoršie zastavenie trestného stíhania, ale aj oslobodenie obžalovaného spod obžaloby. V súvislosti s takýmto nezákonne vedeným trestným konaním môže obvinený (poškodený) po skončení tohto konania uplatniť voči štátu ako nárok na náhradu škody napr. trovy (odmenu a náhradu nákladov) svojho advokáta, ktorý ho v trestnom konaní obhajoval a ktoré trovy mu obvinený (poškodený) aj zaplatil. Tým dôjde k náhrade vynaložených prostriedkov poškodeným na svoju obhajobu, keďže poškodený si oprávnene pribral na svoje zastupovanie advokáta, aby hájil jeho práva a štát viedol voči poškodenému trestné stíhanie neoprávnene (čo sa konštatuje zastavením trestného stíhania, či oslobodením poškodeného spod obžaloby).
Nielen trestné konania, ale aj iné súdne konania, najmä ak ide o zložité skutkové, či právne veci, môžu trvať dlhšiu dobu a to aj dobu presahujúcu 10 rokov. Ak teda dôjde k vydaniu (neskoršie nezákonného) rozhodnutia napr. dňa 1.1.2002 vydaním uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia voči konkrétnej osobe (obvinenému, ktorý bude neskôr pri uplatnení škody voči štátu poškodeným), začala už týmto dňom podľa § 22 ods. 2 zák. č. 58/1969 Zb. (a súčasného ustanovenia § 19 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z.) plynúť desaťročná premlčacia doba, v ktorej je potrebné uplatniť nárok na náhradu škody.
Trestné konanie však skončí až dňa 1.1.2014 (t.j. po viac ako desiatich rokoch) oslobodením obvineného (obžalovaného) spod obžaloby. Po skončení trestného konania, napr. dňa 1.3.2014, zaplatí obvinený (ktorý sa tým stáva voči štátu poškodeným) svojmu obhajcovi (advokátovi), ktorého si zvolil na obhajobu v trestnom konaní trovy právneho zastúpenia (odmenu advokáta a náhradu jeho nákladov).
Ak vychádzame z doslovného znenia ustanovenia § 22 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb. (a rovnako § 19 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z.) zistíme, že uvedené ustanovenie vôbec nepočíta pri určení začiatku plynutia tejto lehoty s tým, či škoda poškodenému v rámci plynutia tejto lehoty už vznikla, alebo nie. V prípade, ktorý som popísal vyššie, by to znamenalo, že k uplynutiu objektívnej premlčacej doby a teda k premlčaniu nároku na náhradu škody by došlo skôr, ako vznikla škoda (dňom zaplatenia trov konania advokátovi) a dokonca aj skôr, ako bude zrušené nezákonné rozhodnutie (uznesenie o vznesení obvinenia konkrétnej osobe). Pri racionálnej úvahe sa nejaví byť logické a zároveň ani spravodlivé, aby sa nárok na náhradu škody premlčal v objektívnej premlčacej lehote skôr, ako vznikne samotná škoda. Takýmto spôsobom dôjde k absolútnemu znemožneniu uplatnenia práva na náhradu škody voči štátu.
Spôsoby riešenia tejto spornej situácie v prospech poškodeného sú dva. Prvý spôsobspočíva v uplatnení ochrany poškodeného cez dobré mravy.
Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka, „Výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.“
Druhý spôsob spočíva v inom výklade ustanovenia § 22 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb., a teda aj súčasného ustanovenia § 19 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. o objektívnej premlčacej dobe. Obidva spôsoby je pritom možné použiť nielen v horeuvedenom prípade (zastupovanie obvineného – poškodeného v trestnom konaní), ale aj v iných prípadoch vzniku škody voči štátu.