• Maroš Uhaľ

Námietka premlčania

Updated: Sep 15, 2018

„Premlčanie je kvalifikované uplynutie času, v dôsledku ktorého nárok (teda žalovateľnosť alebo vykonateľnosť), vyplývajúci z určitého subjektívneho práva, možno odvrátiť námietkou.“ LUBY, Š., Základy všeobecného súkromného práva, II. vydanie, Šamorín: Heuréka, 2002, 93 s.


Premlčanie slúži na účel ochrany subjektov, voči ktorým sa práva nevykonávali (resp. nevykonávajú) po dlhšiu dobu a teda sa uprednostňuje záujem na udržaní existujúceho právneho stavu (keď nárok z nejakého dôvodu nebol uplatnený), ktorý pretrváva dlhší čas a zároveň sa tým sleduje účel, aby sa každý (oprávnená osoba, ktorá disponuje určitým nárokom) zaujímal o svoje práva a tieto riadne a včas uplatnil. Vychádza z rímskej právnej zásady „vigilantibus iura, scripta sunt“, t.j. práva patria bdelým. „Účelom premlčania je jednak stimulovať veriteľa k včasnému vykonaniu svojho subjektívneho občianskeho práva (v oblasti záväzkového práva pohľadávky) a tým predchádzať vzniku ujmy, teda aby veritelia príliš neodkladali vynútenie svojho subjektívneho občianskeho práva (vigilantibus iure scripta sunt), jednak – a to najmä – čeliť tomu, aby dlžníci neboli ohľadne svojich právnych povinností (dlhov) vystavení po časovo neurčitú dobu donucujúcemu zákroku (tzv. vynútiteľnosti) zo strany súdov.“ (ŠVESTKA, J., SPÁČIL, J., ŠKÁROVÁ, M., HULMÁK, M. a kol. Občanský zákoník I. § 1 až 459. Komentář. 2. vydání. Praha : C. H. Beck, 2009, 580 s.). Podľa stanoviska Najvyššieho súdu ČSSR zo dňa 26.4.1983, „Základným účelom inštitútu premlčania je pôsobiť na oprávnené osoby tak, aby v primeraných lehotách uplatnili svoje práva (nároky), a čeliť tomu, aby povinné osoby neboli po časovo neobmedzenú dobu vystavené nutnosti splniť svoje povinnosti. Inštitút premlčania (v súlade s celospoločenskou požiadavkou právnej istoty) takto bráni dlhodobému trvaniu práv a im zodpovedajúcich povinností, ktoré môžu byť, najmä pokiaľ ide o ich dokazovanie, spojené s neistotou, pochybnosťou a spornosťou a tým aj s prípadnými zložitými súdnymi spormi. Majú teda oprávnené osoby zaistenú možnosť vykonať svoje práva v určitej dobe (lehote).“

Premlčanie je upravené v § 100 a nasl. zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, ktorá úprava je všeobecnou občianskoprávnou úpravou, ale nepoužije sa pre obchodnoprávne vzťahy, keďže aj zák. č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (§ 387 a nasl.) má komplexnú úpravu inštitútu premlčania použiteľnú práve pre úpravu týchto vzťahov.


Podľa § 100 ods. 1 zák. č. Občianskeho zákonníka, „Právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej ( § 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.“

Podľa § 387 ods. 1 Obchodného zákonníka, „Právo sa premlčí uplynutím premlčacej doby ustanovenej zákonom.“ Podľa § 388 ods. 1 Obchodného zákonníka, „Premlčaním právo na plnenie povinnosti druhej strany nezaniká, nemôže ho však priznať alebo uznať súd, ak povinná osoba namietne premlčanie po uplynutí premlčacej doby.“

Premlčujú sa všetky majetkové práva, nepremlčuje sa napr. vlastnícke právo, práva z vkladov na vkladných knižkách alebo na iných formách vkladov a bežných účtoch, pokiaľ vkladový vzťah trvá, záložné právo sa nepremlčuje skôr ako zabezpečená pohľadávka a pod.


Premlčanie je založené na stanovení rôznych lehôt – premlčacích lehôt – po ktorých uplynutí dochádza k oslabeniu práva, nie však k jeho zániku. Tieto lehoty sú upravené v § 101 až § 110 Občianskeho zákonníka (v Obchodnom zákonníku v § 391 až § 401). Všeobecná premlčacia doba podľa Občianskeho zákonníka je trojročná, všeobecná premlčacia doba podľa Obchodného zákonníka je štvorročná. Okrem toho platia pri určitých právach špecifické premlčacie lehoty, často aj kombinované – objektívna a subjektívna lehota (pri náhrade škody, pri bezdôvodnom obohatení a pod.).


Uplynutie zákonom stanovenej premlčacej doby samo osebe však ešte neznamená, že by sa nositeľ určitého práva (nazvime si ho pre účely ďalšieho výkladu „veriteľ“), nemohol svojho práva aj napriek uplynutiu premlčacej doby domáhať na súde. Môže sa ho nielen domáhať na súde, ale v súdnom konaní voči osobe povinnej (ktorú si označíme ako „dlžník“) môže byť úspešný, t.j. súd mu jeho nárok voči dlžníkovi prizná a dlžník bude povinný svoju povinnosť voči veriteľovi splniť. Ak preto dlžník splnil svoj premlčaný dlh veriteľovi – a to bez ohľadu nato, že vedel o vzniknutom premlčaní alebo nie – splnil to, čo mu bol dlžný (plnil debite). (ŠVESTKA, J., SPÁČIL, J., ŠKÁROVÁ, M., HULMÁK, M. a kol. Občanský zákoník I. § 1 až 459. Komentář. 2. vydání. Praha : C. H. Beck, 2009, 584 s.). K zákonnej premlčacej dobe, ktorá uplynula, musí totiž pristúpiť ešte ďalšia skutočnosť, aby bolo možné na účinky premlčania prihliadnuť. Touto ďalšou skutočnosťou je námietka premlčania (ope exceptionis). Výsledok sporu teda závisí od aktivity dlžníka (osoby povinnej plniť uplatnený nárok), v prípade jeho pasivity (nevznesie námietku premlčania) bude veriteľ v konaní úspešný bez ohľadu nato, že premlčacia doba uplynula a plnenie takéhoto dlhu bude po práve. V dôsledku toho dlžník nemôže s úspechom požadovať na veriteľovi späť to, čo mu plnil z titulu bezdôvodného obohatenia (nejde teda o plnenie poskytnuté indebite – § 455 ods. 1 Obč. zák., § 389 Obch. zák.) (ŠVESTKA, J., SPÁČIL, J., ŠKÁROVÁ, M., HULMÁK, M. a kol. Občanský zákoník I. § 1 až 459. Komentář. 2. vydání. Praha : C. H. Beck, 2009, 584 s.).

Premlčanie, ako inštitút, ktorý zabezpečuje udržanie určitého pretrvávajúceho stavu počas ktorého dochádza k neuplatňovaniu práva (ktoré síce existuje, ale veriteľ si ho nenárokuje) teda požaduje (okrem púheho uplynutia premlčacej doby) od dlžníka aj aktívne konanie, t.j. dlžník musí v tom smere, aby sa v spore uplatnili účinky premlčania, vykonať určitý úkon. Aby boli ustanovenia o premlčaní spravodlivé a vyvážené voči obidvom stranám (veriteľovi aj dlžníkovi), požadujú preto ustanovenia o premlčaní na jednej strane, aby veriteľ svoje právo počas premlčacej doby neuplatňoval (t.j. bol dlhšiu dobu pasívny) a na druhej strane od dlžníka požadujú, aby uplatnil špecifickú námietku (t.j. aby bol aktívny), pričom touto námietkou je námietka premlčania. Súd na premlčanie nároku veriteľa nikdy neprihliada ex offo – z úradnej povinnosti, ale vždy len na základe vznesenej námietky premlčania.


Pri bližšom pohľade na námietku premlčania je možné zistiť, že námietka premlčania je veľmi špecifickým prostriedkom obrany. Námietka premlčania je totiž procesnou námietkou (uplatňuje sa len v konaní – najmä súdnom), ktorá však v procesnom predpise nie je upravená (zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok). Jej úprava je zakotvená v hmotnoprávnom predpise (Občiansky zákonník alebo Obchodný zákonník), má hmotnoprávne účinky (právo veriteľa sa stáva nevymáhateľným), ale má aj dôsledky procesnoprávneho charakteru (v prebiehajúcom súdnom konaní súd musí žalobu veriteľa zamietnuť). Oprávnene uplatnená hmotnoprávna námietka premlčania  sa dokonca prejaví aj v oblasti rozhodovania o trovách konania: „Ak dôvodom späťvzatia žaloby je oprávnene uplatnená námietka premlčania vznesená žalovaným, z procesného hľadiska zásadne platí, že zastavenie konania zavinil žalobca a je povinný nahradiť trovy konania, ktoré vznikli žalovanému.“ (Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Obo 222/2006 zo dňa 31.10.1996).

Po praktickej stránke je potrebné sa zamerať nato, kedy a v akej forme možno uplatniť námietku premlčania, aby nastali jej účinky a zároveň, ako je potrebné skutkovo a právne túto námietku zdôvodniť.


Na formu námietky premlčania zákon nestanovuje žiadne požiadavky. Z toho zároveň vyplýva, že námietka premlčania nemusí byť uplatnená ani písomnou formou, čo vyplýva z ust. § 100 Občianskeho zákonníka, veta druhá „…súd prihliadne len na námietku dlžníka“ alebo podľa vety tretej uvedeného ustanovenia „ak sa dlžník premlčania dovolá…“. Z hľadiska formy teda môže byť námietka premlčania uplatnená ako písomne, tak aj ústne, podobne ako dovolanie sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu (pozri § 40a Občianskeho zákonníka).

Na námietku premlčania nie sú kladené ani žiadne neprimerané obsahové požiadavky: „Právna kvalifikácia žalobou uplatneného nároku je výhradne vecou súdu. Nie je teda rozhodujúce, ako tvrdené skutočnosti, resp. už v konaní vykonané skutkové zistenia, právne kvalifikuje účastník konania (obdobne to zhrnul vo vzťahu k právnej kvalifikácii skutkových tvrdení Najvyšší súd v svojom rozhodnutí sp. zn. 25 Cdo 643/2000, zo dňa 23.1.2002, uverejnenom v časopise Soudní judikatura, číslo 9, ročník 2002, pod číslom 178). Ak súd dospeje k záveru, že skutkové zistenia urobené v konaní možno subsumovať pod inú hypotézu právnej normy než tú, ktorej naplnenia sa dovoláva účastník konania, je povinný preveriť dôvodnosť takým účastníkom vznesenej námietky premlčania aj z pohľadu týchto záverov. Inak povedané, to, či námietka premlčania bola žalovaným uplatnená dôvodne, súd skúma vo vzťahu k žalobným tvrdeniam (k žalobcom uvádzaným skutkovým okolnostiam prípadu), prípadne vo väzbe na zistený skutkový stav veci (v rozsahu, v ktorom tieto zistenia opodstatňujú priznanie nároku – bezvýznamné z akého titulu). Skutočnosť, že súd z týchto tvrdení usudzuje existenciu zmluvného záväzku, zatiaľ čo žalovaná z nich odvodzovala len nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, teda súd nezbavuje povinnosti riešiť námietku premlčania vo vzťahu k zmluvnému nároku, ktorého existenciu mal za preukázanú.“ Rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 29 Odo 162/2003 zo dňa 21.8.2003. Je však zrejmé, že dlžník musí uplatniť námietku premlčania tak, aby prejav jeho vôle bol jednoznačný, určitý a zrozumiteľný napr. vyjadrením „vznášam voči nároku žalobcu námietku premlčania…“ Všeobecné vyjadrenia ohľadom premlčacej doby či ohľadom iných okolností sú pre účinné uplatnenie námietky premlčania nepostačujúce: „Na námietku premlčania súd prihliadne len vtedy, ak sa dlžník premlčania zjavne dovolá; nestačí len všeobecné vyjadrenie dlžníka k časovému aspektu uplatneného nároku.“  (Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 5/98 zo dňa 25.3.1998).


Odpoveď na otázku, kedy možno uplatniť námietku premlčania, je trochu zložitejšia. Je zjavné, že námietku premlčania je možné účinne uplatniť len po uplynutí premlčacej doby, keďže táto námietka je s uplynutím premlčacej doby spätá a bez jej uplynutia stráca námietka akýkoľvek význam. Námietka premlčania daná pred uplynutím premlčacej doby by bola právne bezvýznamná, keďže nárok by nebol premlčaný, súd by na takúto námietku neprihliadol. Jediným následkom takto vznesenej námietky premlčania by bolo to, že s neoprávnene vznesenou námietkou premlčania by sa súd musel vysporiadať v odôvodnení svojho rozhodnutia.

Námietka premlčania však nemôže byť vznesená pred uplynutím premlčacej doby aj z toho dôvodu, že premlčaciu námietku je možné platne vzniesť len v konaní o nároku veriteľa (v konaní o zaplatenie pohľadávky, ktorej premlčania dlžník namieta) a to od začiatku konania do jeho právoplatného skončenia. Táto skutočnosť vyplýva z druhej vety ust. § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorej „Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka.“ Vznesenie námietky premlčania mimo súdneho (či iného konania o nároku) zákon nepripúšťa a na takúto námietku súd neprihliadne. Nie je možné napr. účinne vzniesť námietku premlčania  v liste zaslanom veriteľovi mimo konania (ŠVESTKA, J., SPÁČIL, J., ŠKÁROVÁ, M., HULMÁK, M. a kol. Občanský zákoník I. § 1 až 459. Komentář. 2. vydání. Praha : C. H. Beck, 2009, 584 s.). Podľa rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 32 Odo 176/2002 zo dňa 11.2.2003: „I. Predložiť faktúru k plateniu priamemu dlžníkovi formou doručenia rovnopisu žaloby ako výzvy k zaplateniu, je možné.

II. Námietka premlčania, ktorú je možné vzniesť v priebehu celého konania, t.j. až do právoplatného rozhodnutia vo veci samej, je úplne v dispozícii žalovaného a jej uplatneniu nebráni od žalovaného odlišné právne posúdenie žalobného nároku súdom, aj keď vyjadrené až v rozhodnutí vo veci samej.“ Podľa rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25 Cdo 1903/2012 zo dňa 28.5.2014: „Námietka premlčania môže síce byť dlžníkom úspešne uplatnená len v súdnom konaní vedenom proti nemu o zaplatenie pohľadávky, pretože jej uplatnenie mimo súdne konanie nemá právne účinky, to však neznamená, že by sa súd v inom konaní nemohol po skutkovej stránke otázkou premlčania a jeho predpokladmi zaoberať.“

Túto námietku je možné vzniesť aj v odvolacom konaní: „Námietka premlčania práva nepatrí medzi skutočnosti a dôkazy týkajúce sa skutkových tvrdení alebo aplikácie práva, ktoré sú významné pre rozhodnutie vo veci a ktoré je účastník povinný uplatniť pred súdom prvého stupňa. Ide o námietku právnu, ktorej sa netýka koncentračná zásada konania vyjadrená v ustanoveniach § 120 ods. 4 a § 205a Občianskeho súdneho poriadku a povinný subjekt ju môže uplatniť v ktoromkoľvek štádiu konania až do právoplatného skončenia veci.“ (Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Obdo 39/2008 z 1.10.2011). Podľa rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 29 Odo 162/2003 zo dňa 21.8.2003: „Zostáva dodať, že premlčanie nároku je upravené hmotným právom (najmä Obchodným a Občianskym zákonníkom), pričom účastník konania môže vzniesť námietku premlčania kedykoľvek za konania (až do jeho právoplatného skončenia), s tým obmedzením, že v režime neúplnej apelácie (o ktorý ide aj v tejto veci) sa môže odvolací súd zaoberať námietkou premlčania vznesenou až v odvolacom konaní, len keď nie je spojená s neprípustným uplatňovaním nových skutočností a dôkazov.“


Keďže premlčaciu námietku je možné vzniesť len v prebiehajúcom konaní, je pre úspešnosť námietky premlčania nepochybné, že premlčacia doba musí vždy uplynúť pred začatím konania (pred podaním žaloby na súd). Ak by tomu tak nebolo (ešte neuplynula premlčacia doba), námietka premlčania v konaní nebude úspešná, pretože premlčacia doba začatím konania prestáva plynúť – dochádza k jej spočívaniu – za predpokladu, že veriteľ v konaní riadne pokračuje.

Okamihom dôvodného vznesenia námietky premlčania dochádza k zániku nároku veriteľa – veriteľ si už nemôže vynútiť splnenie nároku (dlhu) a súd mu jeho nárok neprizná. To však neznamená, že takýto dlh už neexistuje, zostáva totiž zachovaný vo forme tzv. naturálneho práva – naturálnej obligácie. Takýto dlh možno platne splniť a čo bolo zaplatené už nemožno žiadať späť (nejde o bezdôvodného obohatenie na strane veriteľa, ktorému sa plnilo). Preto „ak splnil dlžník veriteľovi predmet plnenia dobrovoľne aj po zamietavom právoplatnom súdnom rozhodnutí, splnil mu – a to i napriek prípadnému omylu ohľadne premlčania – to čo bol povinný na dlh splniť (dlžník plnil debite).“ (ŠVESTKA, J., SPÁČIL, J., ŠKÁROVÁ, M., HULMÁK, M. a kol. Občanský zákoník I. § 1 až 459. Komentář. 2. vydání. Praha : C. H. Beck, 2009, 585 s.). „Po márnom uplynutí premlčacej doby vzniká povinnému právo námietky premlčania; pokiaľ námietku v súdnom konaní vznesie, nemožno právo priznať súdnym rozhodnutím. Právo sa mení na tzv. naturálnu obligáciu, pri ktorej záleží na rozhodnutí povinného, či bude dobrovoľne plniť, alebo nie. Zánikom nároku po vznesení námietky premlčania v súdnom konaní teda zaniká aj subjektívne právo veriteľa, ktoré prestáva byť súdne vynutiteľné. Zostáva len existujúci dlh, pri ktorom síce nič nebráni dlžníkovi v tom, aby veriteľovi plnil, ide však len o plnenie dobrovoľné. Premlčanie tak chráni dlžníka tým, že ho nenúti, aby počas neúmerne dlhej doby zotrvával v neistote, či bude prinútený dlh zaplatiť alebo nie. Na druhej strane však chráni aj záujmy veriteľa, pretože ho núti dbať na zásadu ´vigilantibus iura scripta sunt´ a aktívne sa snažiť o prinútenie dlžníka k úhrade dlhu aj s pomocou donútenia. Pokiaľ sa tak v priebehu zákonom vymedzenej doby nestalo, zostáva dlh po vznesení námietky premlčania v rovine čisto dobrovoľnej.“  (Uznesenie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30 Cdo 1861/2014 zo dňa 18.2.2015).