Prijatím nového procesného predpisu, zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“) došlo k rekodifikácii civilného procesu, ktorý bol predtým upravený v zák. č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).
Tento nový predpis významne prepracoval aj inštitút predbežného opatrenia, pôvodne upravený v § 74 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku. Účelom predbežného opatrenia bola dočasná úprava práv a povinností účastníkov, alebo existencia obavy, že bude ohrozený výkon rozhodnutia (exekúcia). Súd mohol vydať rôzne typy predbežných opatrení. Zákon stanovoval, že súd má určiť navrhovateľovi predbežného opatrenia povinnosť podať v určitej lehote návrh (žalobu) vo veci samej a toto bolo v praxi súdmi aj pravidelne uplatňované. Nebolo to potrebné v konaniach, ktoré mohli začať aj bez návrhu (teda spravidla konanie o úpravu práv a povinností k maloletým deťom), tam súd zároveň začal konanie vo veci samej. Pokiaľ však išlo o návrhové konanie, teda konanie, kde súd nemohol začať konanie vo veci samej z úradnej povinnosti, ale vždy len návrh (žalobu) navrhovateľa (žalobcu), takmer vždy súd zaviazal navrhovateľa (žalobcu) podať aj riadnu žalobu.
Napríklad, medzi osobou XY a osobou AB bola uzavretá zmluva o pôžičke. XY bol v tomto vzťahu osobou požičiavajúcou peniaze (teda veriteľom) a osoba AB bola dlžníkom (osobou, ktorá si peniaze požičala). XY požičal AB sumu 5.000,-EUR, ktorú mal AB vrátiť v určenej lehote. Túto sumu však nevrátil. XY vedel, že AB je vlastníkom bytu a že okrem bytu nevlastní iné nehnuteľnosti a nemá ani iný majetok v hodnote dostatočnej pre splatenie dlhu. Jedinou možnosť pre XY ako získať späť požičané peniaze bolo teda zamedziť predaju bytu a tým prinútiť dlžníka dlh uhradiť, prípadne zaistiť byt do doby, kým by súdny exekútor mohol predajom bytu peniaze vymôcť. XY zistil, že AB uvedený byt, po uplynutí doby na splatenie pôžičky, predáva cez realitnú kanceláriu, pretože ponuka na kúpu bytu bola zverejnená na webovej stránke realitnej spoločnosti. Veriteľ XY mal dve možnosti: a) buď by priamo podal žalobu o zaplatenie sumy 5.000,-EUR s príslušenstvom (úroky, úroky z omeškania, trovy advokáta a pod.), alebo b) podal by návrh na vydanie predbežného opatrenia, ktorým by najprv zakázal prevod bytu a až následne by podal žalobu o zaplatenie sumy 5.000,-EUR s príslušenstvom. Ak by podal priamo žalobu, vystavil by sa riziku, že kým bude o žalobe rozhodnuté súdom, žalovaný AB (dlžník) by už predal byt. Ak by potom XY získal exekučný titul (platobný rozkaz, rozsudok) a začal by exekučné konanie, súdny exekútor by už nemusel pohľadávku vymôcť, pretože dlžník AB by po predaji bytu nemal iný majetok. Pritom o podaní žaloby by sa dlžník dozvedel pred možnosťou blokácie bytu, pretože súd by mu žalobu poslal na vyjadrenie, alebo by mu poslal priamo platobný rozkaz. Byt je možné predať rýchlo (stačí uzavrieť zmluvu a podať návrh na zrýchlený vklad do katastra), preto ani priamo vydanie platobného rozkazu by včas nezabezpečilo veriteľovi XY zamedzenie predaju bytu. Dlžník by sa v prípade postupu podľa písm. a) vždy včas dozvedel o konaní o zaplatenie pôžičky a bol by schopný „zbaviť“ sa bytu skôr, ako by veriteľ získal právoplatné rozhodnutie. Veriteľ XY teda musel postupovať podľa písm. b) a podať návrh na vydanie predbežného opatrenia, ktorým žiadal zakázať prevod bytu do doby skončenia konania o veci samej. Vecou samou sa rozumie hlavné konanie o zaplatenie samotnej pôžičky vo výške 5.000,-EUR s príslušenstvom na základe žaloby veriteľa XY. Súd takéto predbežné opatrenie vydal a zároveň určil veriteľovi XY podať riadnu žalobu na zaplatenie pôžičky (vec sama) proti dlžníkovi AB spravidla v lehote 30 dní od doručenia uznesenia o predbežnom opatrení. Takéto uznesenie bolo vykonateľné doručením, takže keď ho dlžník AB dostal do rúk, okamihom prevzatia uznesenia už nemohol s bytom nakladať a teda ho predať. Ak následne veriteľ XY podal žalobu vo veci samej o zaplatenie sumy pôžičky vo výšky 5.000,-EUR s príslušenstvom v zmysle usmernenia súdu a v spore bol úspešný (spor vyhral – získal rozhodnutie, že dlžník mu musí zaplatiť 5.000,-EUR s príslušenstvom), podal proti dlžníkovi následne návrh na vykonanie exekúcie v rámci ktorého už byt zabezpečil súdny exekútor a dlžník bol prinútený buď vyplatiť pôžičku, aby zachránil byt, alebo došlo k predaju bytu a uspokojeniu pohľadávky na pôžičke z predaja bytu v exekúcii. Tento postup je možné uplatniť aj dnes, ale spôsob rozhodovania súdu bude odlišný.
Neodkladné opatrenie upravené v CSP nahradilo predbežné opatrenie upravené v OSP. Druhy neodkladných opatrení, ktoré môže vydať súd, sú upravené v § 325 ods. 2 CSP (podobne tomu bolo aj pri predbežnom opatrení, viď § 76 ods. 1 OSP), pričom ide len o základné typy, ktoré právna úprava predvída, ale výpočet nie je konečný. Súd totiž môže vydať aj neodkladné opatrenie, ktoré nie je príkladmo uvedené v tomto ustanovení, svedčí o tom slovíčko „najmä“ použité v úvode ustanovenia: Neodkladným opatrením možno strane uložiť najmä, aby...
Predbežné opatrenie bolo nahradené nielen neodkladným opatrením, ale aj úplne novým inštitútom – zabezpečovacím opatrením. Neodkladným opatrením možno žiadať prakticky to isté, čo predchádzajúcim predbežným opatrením, t.j. možno uplatniť tieto prostriedky aj v príklade, ktorý uvádzam vyššie. V popisovanom prípade, by však súd vydal zabezpečovacie opatrenie, nie neodkladné opatrenie. Zabezpečiť budúci výkon exekúcie pri peňažnej pohľadávke totiž možno aj zabezpečovacím opatrením, ktoré doposiaľ nebolo zákonom upravené. Zabezpečovacím opatrením sa v prípade existencie peňažného dlhu môže priamo zriadiť záložné právo na veci (napr. na byte). Táto možnosť nebola daná v čase účinnosti OSP, pretože predbežným opatrením zriadiť záložné právo na majetok dlžníka možné nebolo (uznesenie NS SR sp. zn. 4 Obo 88/2000 zo dňa 25.5.2000 zverejnené pod ZbNS pod R 10/2001) a iný inštitút ako predbežné opatrenie na podobné účely neexistoval (zabezpečenie dôkazu malo iný zmysel). V zmysle súčasnej úpravy nie je preto v takomto prípade potrebné žiadať vydať neodkladné opatrenie (ak disponujem peňažnou pohľadávkou a pre prípad budúcej exekúcie si chcem zabezpečiť majetok dlžníka), ale zabezpečovacie opatrenie podľa § 343 a 344 CSP. Súd uznesením vydá zabezpečovacie opatrenie, ktorým zriadi záložné právo, toto sa zapíše napr. do katastra nehnuteľností (či iného registra, kde je registrovaná vec – napr. nehnuteľnosť). Výkon záložného práva napr. predajom zálohu (zálohom je vec) potom nastane až po priznaní pohľadávky na základe právoplatného rozhodnutia v konaní vo veci samej. Veriteľ teda požiada o vydanie zabezpečovacieho opatrenia, tým sa zriadi záložné právo na veciach dlžníka a potom podá žalobu vo veci samej (o zaplatenie dlhu).
Zabezpečovacie opatrenie predchádza opatreniu neodkladnému, preto aj keď veriteľ navrhuje neodkladné opatrenie, súd musí skúmať, či nie je vhodnejšie zabezpečovacie opatrenie a až keď zistí, že nie, môže pristúpiť k skúmaniu toho, či je daný dôvod na vydanie neodkladného opatrenia. Podľa § 324 ods. 3 CSP totiž súd musí najprv skúmať, či sa účel sledovaný návrhom navrhovateľa nedá splniť cestou zabezpečovacieho opatrenia. Ak áno, vydá zabezpečovacie opatrenie, ak nie, skúma, či sú dané dôvody na vydanie neodkladného opatrenia a prípadne vydá neodkladné opatrenie. Zabezpečovacie opatrenie však možno vydať len v prípade, ak má veriteľ peňažnú pohľadávku a len v prípade, ak je obava, že by budúca exekúcia mohla byť ohrozená.
Neodkladné opatrenie, na rozdiel od zabezpečovacieho opatrenia, možno vydať nielen v prípade, keď je budúca exekúcia ohrozená (napr. v prospech veriteľa, čo má pohľadávku voči dlžníkovi), ale aj v prípade, ak je potrebné bezodkladne upraviť pomery (napr. účastníkov konania – po novom „strán sporu“). Neodkladné opatrenie možno vydať aj počas trvania konania vo veci samej, túto možnosť však nebudem popisovať, pretože sa tým neodkladné opatrenie od predbežného opatrenia nelíši. Aj predbežné opatrenie bolo totiž možné žiadať vydať počas prebiehajúceho konania vo veci samej.
Čo však podstatne odlišuje neodkladné opatrenie od predbežného opatrenia je to, že neodkladné opatrenie môže byť vydané tak, že žalobcovi nemusí súd vôbec uložiť podať žalobu vo veci samej. Podľa § 336 ods. 1 prvej vety CSP totiž súd môže vo výroku uznesenia uložiť navrhovateľovi povinnosť podať v určitej lehote žalobu vo veci samej, teda súd toto právo využiť nemusí. Súd túto povinnosť podľa § 336 ods. 1 druhej vety CSP neuloží najmä vtedy, ak je predpoklad, že neodkladným opatrením možno dosiahnuť trvalú úpravu pomerov medzi stranami. Toto je výraznou výhodou oproti predbežnému opatreniu, kde táto povinnosť bola súdu zákonom stanovená (§ 76 ods. 3 OSP). To pre žalobcu znamenalo počítať vždy s tým, že po skončení konania o predbežnom opatrení bude musieť viesť ďalšie konanie (vo veci samej), teda napríklad v už označenom prípade, konanie o zaplatenie dlhu. Výhoda neodkladného opatrenia voči predbežnému opatreniu je z tohto dôvodu zrejmá, pretože to významne skracuje dobu, po ktorú musí žalobca viesť súdne konania, ktoré sa týkajú jeho nároku. Ak totiž súd neodkladné opatrenie vydá a pritom neuloží žalobcovi povinnosť podať aj žalobu vo veci samej, konanie je týmto skončené a žalobca nemusí iniciovať začatie ďalšieho konania.
Ustanovenie CSP o tom, že súd môže (ale nemusí) stanoviť žalobcovi podať žalobu vo veci samej, úzko súvisí s ustanovením § 330 ods. 2 CSP, podľa ktorého ak to povaha veci pripúšťa, súd môže nariadiť neodkladné opatrenie, ktorého obsah by bol totožný s výrokom vo veci samej. V tomto prípade ide tiež o rozdiel medzi predbežným opatrením podľa pôvodného OSP a súčasným neodkladným opatrením upraveným CSP. Pravidlom pri predbežnom opatrení podľa pôvodných predpisov bolo totiž nenariaďovať také predbežné opatrenia, ktorých výroky by sa zhodovali s výrokmi neskorších rozhodnutí vo veci samej (uznesenie NS SR sp. zn. 4 Obo 60/1996 zo dňa 21.1.1997 zverejnené v ZbNS pod R 16/1998, rozhodnutie NS SR sp. zn. 1 MCdo 2/2011 zo dňa 23.5.2012) a ak áno, tak len výnimočne (uznesenie NS SR sp. zn. 1 Obo 57/1997 zo dňa 29.5.1997 zverejnené v ZbNS pod R 14/1998). Terajšia úprava neodkladného opatrenia výslovne smeruje k tomu, aby v prípade, ak je to možné, súd upravil vzťahy medzi účastníkmi natrvalo (viď už vyššie citované ustanovenie § 336 ods. 1 druhej vety CSP). Tým sa zároveň pre budúcnosť zamedzuje ďalším súdnym sporom týkajúcich sa toho predmetu konania, ktorý bol medzi účastníkmi riešený neodkladným opatrením.
Typickým prípadom, kde možno upraviť vzťahy medzi účastníkmi neodkladným opatrením natrvalo, je napr. vydanie neodkladného opatrenia, ktorým sa prikáže žalovanému umožniť žalobcovi výkon vecného bremena práva prechodu a prejazdu cez pozemok žalovaného k nehnuteľnosti žalobcu. Ide o prípad, kde žalobca už má takéto vecné bremeno zriadené napr. zmluvou (so žalovaným, či jeho predchodcom) a toto vecné bremeno je aj zapísané na liste vlastníctva v katastri nehnuteľností. Žalovaný, ako povinný z vecného bremena, toto však nerešpektuje a žalobcovi neumožňuje prechod cez jeho pozemok. Z toho vyplýva, že ak súd vydá neodkladné opatrenie, ktorým zakáže žalovanému zasahovať do práva prechodu a prejazdu a prikáže mu umožniť prechod a prejazd žalobcovi, nie je už potrebný ďalší spor (konanie vo veci samej), pretože žalobca už má takéto vecné bremeno zapísané v katastri nehnuteľností. Takýmto neodkladným opatrením sa zabezpečí trvalá úprava pomerov medzi účastníkmi vzťahu a žalobca získa vykonateľné rozhodnutie, na základe ktorého môže voči žalovanému viesť exekučné konanie, kde exekútor prinúti žalovaného plniť si svoje povinnosti vyplývajúce z existujúceho vecného bremena.
Aj zabezpečovacie opatrenie, ktorým sa zriaďuje záložné právo, môže byť vydané bez potreby uložiť žalobcovi povinnosť podať žalobu vo veci samej. V tomto prípade však žalobca bude potrebovať vykonateľné rozhodnutie, pretože by záložné právo priznané zabezpečovacím opatrením bolo nerealizovateľné vzhľadom na § 343 ods. 3 CSP. Toto ustanovenie núti veriteľa podať žalobu vo veci samej (napr. o zaplatenie pohľadávky), pretože inak by záložné právo nemohol vykonať – nemohol by napr. žiadať dražbu bytu na uspokojenie jeho pohľadávky. Aj v prípade, keď súd neuloží žalobcovi pri zabezpečovacom opatrení podať žalobu vo veci samej, je k tomu žalobca nepriamo donútený citovaným ustanovením. Na rozdiel od iných záložných práv, toto „sudcovské záložné právo“ možno vykonať len v prípade priznania pohľadávky samotnej súdnym rozhodnutím.
Rýchly priebeh konania o neodkladnom opatrení (a o zabezpečovacom opatrení) je daný tým, že v konaní o neodkladnom opatrení súdy spravidla nevykonávajú pojednávania (§ 329 ods. 1 CSP). Ani o predbežnom opatrení súdy nemuseli pojednávať (§ 75 ods. 6 OSP).
Rýchlosť konania zabezpečujú aj zákonné lehoty. O návrhu na neodkladné opatrenie súd podľa § 328 ods. 2 CSP rozhodne najneskôr do 30 dní od doručenia návrhu (od doručenia návrhu na súd). O neodkladnom opatrení, ktorým sa má zakázať osobe podozrivej z násilia vstup do domu alebo bytu, rozhodne do 24 hodín o doručenia návrhu. Rozhodnutie o neodkladnom opatrení súd potom odošle najneskôr do 3 dní od jeho vyhotovenia (§ 331 ods. 2 CSP). Lehoty na rozhodnutie a jeho odoslanie boli zakotvené aj v konaní o predbežnom opatrení (§ 75 ods. 4,5 a 9 OSP).
Neodkladné opatrenie a aj zabezpečovacie opatrenie sú významnými nástrojmi na úpravu práv a povinností strán sporu, ktoré môžu riešiť nielen predbežné otázky, ale upraviť vzťahy medzi účastníkmi právneho vzťahu aj natrvalo. Tým sa podstatne zvyšuje ich dôležitosť v porovnaní s pôvodným predbežným opatrením. Prínosom je rýchle a definitívne vyriešenie právneho vzťahu medzi účastníkmi bez potreby ďalších nadväzujúcich sporov vo veci samej. Nepriamo sa tým znižuje aj počet súdnych konaní riešených pred súdmi v SR.
Keďže ide o dôležité inštitúty, ktoré dávajú veľké oprávnenia do rúk žalobcu a súdu, je potrebné dbať na kvalitu (forma a obsah) návrhu na vydanie, či už neodkladného, alebo zabezpečovacieho opatrenia. To značí, že návrh by mal obsahovať všetko, čo je potrebné pre vydanie neodkladného (zabezpečovacieho) opatrenia a mali by byť k nemu priložené všetky potrebné prílohy tak, aby súd požadované neodkladné (zabezpečovacie) opatrenie vydal a teda návrhu vyhovel. Súd totiž na opravu návrhu v tomto prípade nevyzýva (§ 327 CSP).