• Maroš Uhaľ

Zamestnanecký pomer svedka k účastníkovi a vieryhodnosť jeho výpovede

Updated: Oct 4, 2018

„Skutočnosť, že svedok je zamestnancom účastníka konania, sama osebe nevedie k záveru, že jeho výpoveď nie je pravdivá (vierohodná).“ Rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 2 Cdon 1751/97 zo dňa 9.12.1998, publikovaný aj v Soudní judikatura ročník 1999 zväzok 2 pod č. 18/99 str. 65.


Predkladaný judikát rieši otázku hodnovernosti výpovedí svedkov, ktorý sú v určitom špecifickom vzťahu k účastníkovi sporu – v tomto prípade k žalovanému – pričom špecifickosť vzťahu v tomto prípade je daná ich zamestnaneckým pomerom k žalovanému. Súd v uvedenom rozhodnutí dochádza k záveru, že len existencia zamestnaneckého pomeru svedkov k účastníkovi, bez toho aby tu boli ďalšie konkrétne skutočnosti preukazujúce ich nevieryhodnosť, tieto osoby ako svedkov v spore nediskvalifikuje. Zároveň rozhodnutie rieši aj možnosť použitia toho istého skutkového dôvodu skončenia pracovného pomeru v dvoch rôznych typoch skončenia pracovného pomeru (výpoveď a okamžité skončenie pracovného pomeru).

Uvedené rozhodnutie vychádza po stránke hmotného práva z ustanovenia § 53 odst. 1 písm. b) českého Zákonníka práce, ktorému ustanoveniu v SR zodpovedá ustanovenie § 68 ods. 1 písm. b) zák. č. 311/2001 Z.z. slovenského Zákonníka práce. Po stránke procesnej judikát vychádza z ustanovení § 125 a 132 českého Občanského soudního řádu, ktoré ustanovenia zodpovedajú zhodným ustanoveniam zák. č. 99/1963 Zb. slovenského Občianskeho súdneho poriadku.

Listom zo dňa 13.5.1994 oznámil žalovaný žalobkyni, že s ňou z dôvodu „hrubého porušenia pracovnej disciplíny“ okamžite zrušuje pracovný pomer. Uvedené opatrenie odôvodnil tým, že žalobkyňa sa „pred dvoma svedkami“ priznala, že si z predajne „odniesla bez platenia niekoľko fliaš alkoholu a niekoľko krabíc cigariet, čo je podľa § 53 odst. 1 písm. b) zák. práce dostatočný dôvod k rozviazaniu pracovného pomeru.“ Žalobkyňa žiadala, aby súd určil, že toto okamžité zrušenie pracovného pomeru je neplatné. Okresný súd žalobu žalobkyne zamietol. Krajský súd zmenil rozsudok prvostupňového súdu a určil, že okamžité zrušenie pracovného pomeru je neplatné. Svoje rozhodnutie zdôvodnil takto: „Prvým právnym úkonom, ktorým bolo riešené tvrdené priznanie žalobkyne k odcudzovaniu tovaru v predajni, bola výpoveď z pracovného pomeru, ktorá bola len v záujme zlepšenia pozície žalobkyne odôvodnená poukazom na nadbytočnosť pracovníka.“ Krajský súd preto dospel k záveru, že „z rovnakého dôvodu, ktorý viedol zamestnávateľa k daniu výpovede zamestnancovi, nemôže zamestnávateľ dodatočne skončiť pracovný pomer okamžitým zrušením.“ Na dovolanie žalovaného Najvyšší súd ČR rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil z týchto dôvodov: „V zákonníku práce ani v inom právnom predpise nie je stanovené, že by bolo neplatné rozviazanie pracovného pomeru vykonané z rovnakého skutkového dôvodu, ktorý sa už skôr stal podkladom pre iný právny úkon, smerujúci k skončeniu pracovného pomeru.“ Krajský súd potom doplnil dokazovanie opätovným výsluchom svedkýň H.Č. a A.R. a rozsudok prvostupňového súdu znova zmenil tak, že určil, že okamžité zrušenie pracovného pomeru je neplatné. Odvolací súd uviedol, že „žalovaný nepreukázal jednoznačne a bez všetkých pochybností, že sa žalobkyňa dopustila odcudzovania tovaru v predajni a kedy sa tohto tvrdeného konania mala dopustiť. Z tvrdení účastníkov o okolnostiach priznania nie je možné robiť žiadne závery o tom, čo sa vtedy v kancelárii žalovaného dialo.“ K svedeckým výpovediam svedkýň, ktoré boli zamestnancami žalovaného súd uviedol: „Obidve svedkyne potvrdili, že sa pred nimi žalobkyňa priznala k odcudzovaniu cigariet a alkoholu, teda potvrdili to, čo uvádzal žalovaný“. Ďalej dôvodil: „Je pravdou, že obidve svedkyne boli poučené pred vykonaním ich výsluchu o následkoch prípadnej krivej výpovede a z ničoho nie je možné vyvodiť, že by tieto svedkyne zjavne a vedome nehovorili pravdu…“, avšak ďalej tvrdil, že „dôkazná sila a hodnota ich svedectva je objektívne podstatne znižovaná tým, že obidve svedkyne boli a aj v súčasnosti sú zamestnankyňami žalovaného, ktorý je ich nadriadeným a platcom mzdy a sú na ňom v tomto zmysle závislé, a z tohoto hľadiska sú teda objektívne aj na veci zainteresované a to všetko na rozdiel od svedectva osoby, ktorá by v žiadnom vzťahu s účastníkom konania nebola – dôkazná sila prípadného svedectva takejto nezávislej osoby by bol úplne iná.“ Ďalšie, už menej podstatné výhrady súdu k týmto svedeckým výpovediam spočívali v domnienke súdu, že „v prípade inventúry a zisteného schodku by aj ony mohli byť zodpovedné za vzniknutú škodu“ a okrem toho vraj svedkyňa Č. „pôsobila trochu neisto“. Žalovaný podal proti tomuto rozhodnutiu dovolanie.

Najvyšší súd považoval dovolanie za dôvodné. Najvyšší súd preto rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na nové konanie a rozhodnutie z týchto dôvodov: „Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom podrobne prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 o.s.ř.). Hodnotením dôkazov sa rozumie myšlienková činnosť súdu, ktorou je vykonaným dôkazom prisudzovaná hodnota závažnosti (dôležitosti) pre rozhodnutie a či o nich môže oprieť svoje skutkové zistenia (či sú pre zistenie skutkového stavu upotrebiteľné). Dôkazmi, ktoré sú pre rozhodnutie bezvýznamné sa ďalej nezaoberá. Pri hodnotení dôkazov po stránke ich zákonnosti súd skúma, či dôkazy boli získané (zadovážené) a vykonané spôsobom zodpovedajúcim zákonu, alebo či v tomto smere vykazujú vady (či ide o dôkazy zákonné alebo nezákonné). K dôkazom, ktoré boli získané (zadovážené) alebo vykonané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi, súd neprihliadne. Opačný postup súd by mal za následok, že porušenie všeobecne záväzného právneho predpisu by bolo premietnuté do skutkového stavu zisteného súdom, a tým aj do rozhodnutia vydaného na jeho základe. Prihliadnutím na nezákonné dôkazy (tým, že by o nich oprel svoje skutkové zistenia) by tak súd zaťažil konanie vadou, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Hodnotením dôkazov z hľadiska ich pravdivosti potom súd dochádza k záveru, ktoré skutočnosti, o ktorých dôkazy (pre rozhodnutie významné a zákonné) podávajú správu, je možné považovať za pravdivé (dokázané), a ktoré nie. Pre hodnotenie dôkazov z hľadiska ich pravdivosti (vierohodnosti) zákon – ako plynie z vyššieuvedeného – nepredpisuje formálny postup a ani neurčuje váhu jednotlivých dôkazov tým, že by niektorým dôkazom priznával vyššiu pravdivostnú hodnotu alebo naopak určitým dôkazným prostriedkom dôkaznú silu úplne alebo sčasti odopieral. Na rozdiel od tzv. legálnej (formálnej) dôkaznej teórie, ktorá – dôsledne vzaté – znamenala zmechanizovanie procesu hodnotenia dôkazov, pretože vopred stanovila ich hierarchiu a spôsob hodnotenia, ponecháva ustanovenie § 132 o.s.ř. postup pri hodnotení dôkazov úvahe súdu. Zásade voľného hodnotenia dôkazov, ktorá je v tomto ustanovení vyjadrená, preto nezodpovedá taký spôsob hodnotenia, kedy je (vopred) označená za nespôsobilý dôkazný prostriedok svedecká výpoveď len preto, že svedok prináleží k určitej sociálnej alebo profesnej skupine. Samotná skutočnosť, že osoba, ktorá vystupuje v občianskom súdnom konaní ako svedok, je inak k niektorému z účastníkov konania v pracovno-právnom vzťahu zamestnanca, ešte sama osebe neodôvodňuje záver o nepravdivosti (nevieryhodnosti) svedeckej výpovede tejto osoby (tento záver nemusí byť nevyhnutne logickým dôsledkom uvedenej premisy). Prisudzovanie hodnoty pravdivosti jednotlivým dôkazom sa deje ich zhodnotením jednotlivo aj v ich vzájomnej súvislosti. Myšlienkové závery o pravdivosti či nepravdivosti dôkazov, ku ktorým sú dospel, preto nepredstavujú akt ľubovôle súdu, a nie sú ani vecou púheho osobného dojmu či všeobecnej úvahy. Vnútorné presvedčenie o nepravdivosti (nevieryhodnosti) svedeckej výpovede je výsledkom logického myšlienkového postupu, vychádzajúceho z posúdenia objektívnych skutočností vonkajšieho sveta (skutkových okolností), zistených v konkrétne prejednávanej veci, ako napríklad z rozporov vo výpovedi svedka, ako aj z rozporov medzi výpoveďou svedka (jej obsahom) a inými vykonanými dôkazmi, zo spôsobu jeho výpovede, z jeho osobného (nie však z všeobecne postulovaného) vzťahu k veci alebo k osobám zúčastneným na konaní a pod. Odvolací súd v prejednávanej veci uvedeným spôsobom nepostupoval. Jeho záver o nevieryhodnosti svedkýň je sám osebe logicky rozporný, keď zároveň uvádza, že ´z ničoho nemožno vyvodiť, že by svedkyne zjavne a vedome nehovorili pravdu´, pretože prisúdenie pravdivostnej hodnoty v sebe súčastne zahŕňa aj záver o vieryhodnosti hodnoteného dôkazu. Nesprávny je aj postup, na základe ktorého odvolací súd zo všeobecných hľadíska hodnotí (určí) ´dôkaznú silu´ svedeckých výpovedí, ktorá – ako odvolací súd uvádza – je ´objektívne podstatne znižovaná tým, že obidve svedkyne boli a v súčasnosti ešte sú zamestnankyňami žalovaného´, v porovnaní s ´svedectvom osoby, ktorá by v žiadnom vzťahu s účastníkmi konania nebola´. Pretože zákon určuje, že za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci (porovnaj § 125 o.s.ř.), nie je možné dôkaz, ktorý je z hľadiska závažnosti pre posúdenie veci významný a ktorý bol získaný zákonným postupom, označiť za nespôsobilý dôkazný prostriedok z ´objektívnych´ dôvodov. Hodnotiaci záver o nepravdivosti (nevierohodnosti) údajov, o ktorých svedecká výpoveď podáva správu, je možné v zmysle § 132 o.s.ř. urobiť len na základe tých konkrétnych skutočností, ktoré boli v konaní zistené (isteže s prihliadnutím na všetko, čo v konaní vyšlo najavo včítane toho, čo uviedli účastníci). Z vyššieuvedeného vyplýva, že samotná existencia pracovno-právneho vzťahu svedkýň a žalovaného (bez toho, aby k tejto skutočnosti pristúpili ďalšie relevantné skutkové okolnosti, charakterizujúce konkrétne obsah a kvalitu tohto vzťahu) sama osebe pre posúdenie miery ich závislosti na ´nadriadenom a platcovi mzdy´ a pre záver o nepravdivosti (nevierohodnosti), resp. dôkaznej nespôsobilosti ich výpovedí nestačí, pretože ich nevieryhodnosť sa zo vzťahu k žalovanému len prezumuje (predpokladá, pozn. autora článku).“