Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo 48/2010 zo dňa 29.2.2012: „Nie je sporné, že v predmetnej právnej veci zamietnutie žaloby nemožno založiť na nedostatku naliehavého právneho záujmu žalobcu na požadovanom určení neplatnosti odstúpenia od zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam (§ 80 písm. c/ O.s.p.); v tejto spojitosti iba pre úplnosť možno pripomenúť aj opakovane v judikatúre prezentovaný záver, že ak súd zamieta žalobu na určenie podľa § 80 písm. c/ O.s.p. pre nedostatok naliehavého právneho záujmu na takomto určení, je vylúčené, aby súčasne žalobu preskúmal po vecnej stránke (porovnaj k tomu napr. dôvody v R 61/2007). Vyhovenie žalobe by ale znamenalo poskytnúť podklad, o ktorý žalobca usiluje, aby mohol na základe zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam (ktorej neplatnosť ako predbežnú otázku správne posúdil odvolací súd) podať návrh na vklad svojho vlastníckeho práva k dotknutým nehnuteľnostiam. Vytvorenie právneho priestoru pre takýto postup žalobcu by bolo v rozpore s dobrými mravmi; preto s dôrazom na kogentné ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka žalobe vyhovené byť nesmelo (ide o naplnenie zákonnej korekcie, ktorá sa uplatní tam, kde konkrétne okolnosti prípadu, ako tomu bolo v tejto právnej veci, plne odôvodňujú odopretie ochrany práva žalobcovi ako nutný výraz rešpektu k zásade slušnosti). Všeobecné súdy v občianskom súdnom konaní nemajú poskytovať formálny či formalistický výklad a aplikáciu práva, ale majú poskytovať taký výklad a aplikáciu práva, ktorý je materiálnou ochranou zákonnosti, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (porovnaj § 1 O.s.p.). Občianske súdne konanie sa musí v každom jednotlivom prípade stať zárukou zákonnosti a slúžiť na jej upevňovanie a rozvíjanie (porovnaj § 3 O.s.p.).“
Z odôvodnenia:
Okresný súd Bratislava II (súd prvého stupňa) rozsudkom z 13. novembra 2007 č. k. 19C 115/2004-134 určil, že odstúpenie žalovanej z 25. septembra 2003 od zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam uzavretej 18. júna 2003 je neplatné. Z vykonaného dokazovania mal súd prvého stupňa za preukázané, že žalovaná 18. júna 2003 uzavrela s pôvodným žalobcom B., zmluvu o úvere č. 2003/001úz a na zabezpečenie riadneho splnenia záväzku z nej vyplývajúceho aj zmluvu o zabezpečovacom prevode práva, predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho práva žalovanej k nehnuteľnosti zapísanej na LV č. X, a to bytu č. X, nachádzajúceho sa na X. poschodí bytového domu na J. ulici č. X v B. V tejto zmluve bolo dohodnuté, že v prípade omeškania žalovanej so splnením záväzku z úverovej zmluvy zostane uvedená spoločnosť výlučným vlastníkom nehnuteľností zapísaných na LV č. X, pričom všetky záväzky účastníkov z úverovej zmluvy zaniknú.
Krajský súd v Bratislave (odvolací súd) na odvolanie žalovanej rozsudkom z 18. júna 2008 sp. zn. 15Co 49/2008 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobu zamietol a žalovanej náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania nepriznal. Odvolací súd vychádzajúc z toho, že odstúpiť možno len od platnej zmluvy, zaoberal sa ako prejudiciálnou otázkou, či spomenutá zmluva o zabezpečovacom prevode práva bola platne uzatvorená, a dospel k záveru, že táto zmluva je v rozpore s ustanovením § 553 Občianskeho zákonníka, pretože úprava v nej obsiahnutá nemá dočasný a zabezpečovací charakter. Veriteľ si v tejto zmluve totiž vymienil právo ponechať si vlastníctvo k predmetnej nehnuteľnosti a súčasne povinnosť dlžníka strpieť nemožnosť opätovného zápisu vlastníckeho práva k tejto nehnuteľnosti v prípade, že k splneniu záväzku z úverovej zmluvy nedôjde včas, t.j. do 3. septembra 2003. Odvolací súd z dôvodu, že uvedené dojednania boli upravené v čl. III a IV zmluvy, ktoré tvorili jej zásadnú časť, považoval celú zmluvu o zabezpečovacom prevode práva za absolútne neplatnú. V súvislosti s neplatnosťou tejto zmluvy poukázal aj na rozpor s ustanovením § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Podľa odvolacieho súdu v zmluve sa deklaruje v rozpore s dobrými mravmi, ako aj s ustanovením § 553 Občianskeho zákonníka, že po nadobudnutí výlučného vlastníctva k predmetnej nehnuteľnosti nebudú mať účastníci navzájom nijaké záväzky ani pohľadávky vyplývajúce z tejto zmluvy a súčasne sa tiež žiada od žalovanej splnenie záväzku vypratať celú predmetnú hnuteľnosť v prípade neuhradenie úveru, do troch dní po dobe splatnosti a v prípade nevypratania celej nehnuteľnosti sa dohodou zakladá fikcia vypratania k tretiemu dňu po dobe splatnosti bez náhradného ubytovania či inej bytovej náhrady. Upozornil aj na skutočnosť, že i v prípade uzatvorenej zmluvy o záložnom práve k nehnuteľnosti je neprípustné ponechať si pri realizácii záložného práva záložným veriteľom celú čiastku obdržanú z predaja založenej nehnuteľnosti, ale že veriteľ je povinný prípadný rozdiel z jej predaja dlžníkovi vrátiť. To, či odstúpenie od zmluvy je platné alebo neplatné, podľa odvolacieho súdu je možné posudzovať len v prípade platne uzatvorenej zmluvy. Odvolací súd vzhľadom na to, že zmluvu o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam považoval za absolútne neplatnú, dospel k záveru, že žalobe vyhovieť nemožno, napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa preto zmenil a žalobu zamietol.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie, v ktorom žiadal napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Dovolateľ, okrem iných námietok, videl nesprávne právne posúdenie v tom, že odvolací súd od absolútnej neplatnosti časti právneho úkonu (prejavu vôle zmluvných strán týkajúceho sa spôsobu uspokojenia veriteľa za predpokladu, že dlžník nesplní svoj dlh riadne a včas) odvodil absolútnu neplatnosť celej zmluvy o zabezpečovacom prevode práva. Bol totiž toho názoru, že v danom prípade je neplatná časť zmluvy oddeliteľná od jej ostatného obsahu; v nadväznosti na to nesúhlasil s názorom odvolacieho súdu, na otázku posudzovania platnosti odstúpenia od zmluvy uskutočneného žalovanou.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že dovolanie nie je dôvodné.
Najvyšší súd v dôvodoch rozhodnutia uviedol: „Podľa § 553 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31. decembra 2007, splnenie záväzku sa môže zabezpečiť prevodom práva dlžníka v prospech veriteľa (zabezpečovací prevod práva). Zmluva o zabezpečovacom prevode práva sa musí uzavrieť písomne (§ 553 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31. decembra 2007). Uvedené zákonné ustanovenie zakotvuje ďalší zo zabezpečovacích inštitútov (úpravu ktorých pod názvom Zabezpečenie záväzkov obsahuje piaty oddiel prvej hlavy ôsmej časti Občianskeho zákonníka), ktorý má motivovať dlžníka splniť záväzok a veriteľovi poskytnúť v prípade nesplnenia dlhu možnosť ťažiť z prevedeného práva. Až do novely Občianskeho zákonníka vykonanej zákonom č. 568/2007 Z. z. bola úprava zabezpečovacieho prevodu práva veľmi kusá (stručná) a citovanou novelou bolo nielen zmenené ustanovenie § 553, ale vo vzťahu k tomuto inštitútu bola úprava doplnená o nové ustanovenia – § 553a až § 553e (s účinnosťou od 1. januára 2008). Výklad dovolacieho súdu sa však vzťahuje k ustanoveniu § 553 Občianskeho zákonníka v čase pôvodného znenia tohto ustanovenia, keďže predmetná zmluva o zabezpečovacom prevode práva bola uzatvorená 18. júna 2003. Výklad zabezpečenia záväzku prevodom práva, ktorý bol obsiahnutý v jedinom ustanovení Občianskeho zákonníka – § 553, treba urobiť so zreteľom na zmysel a účel daného ustanovenia. Ako u zabezpečovacieho inštitútu je pre neho charakteristická akcesorita a subsidiarita, sleduje osud zabezpečenej pohľadávky a jeho uhradzovací mechanizmus prichádza do úvahy až vtedy, ak sa zabezpečená pohľadávka riadne a včas nesplní.
Účelom zabezpečujúceho prevodu práva je nielen nútiť dlžníka splniť svoj dlh voči veriteľovi (v tomto zabezpečení splnenia spočíva zabezpečovacia funkcia tohto inštitútu), ale pri riadnom a včasnom neuhradení tohto dlhu dať veriteľovi možnosť uspokojiť sa v spojitosti s touto formou zabezpečenia (zabezpečovací prevod práva má plniť aj funkciu uhradzovaciu). Tieto základné skutočnosti pri výklade a aplikácii § 553 Občianskeho zákonníka v znení do 31. decembra 2007 nemožno opomenúť; je treba ich rešpektovať a z nich vychádzať aj pri odvodzovaní náležitosti zmluvy o zabezpečovacom prevode práva. So zreteľom na stručné vymedzenia daného inštitútu v jeho pôvodnej podobe, ako bol zavedený do Občianskeho zákonníka novelou – zákonom č. 509/1991 Zb., a doterajší výklad treba uzavrieť, že písomná zmluva podľa citovaného § 553 musí jednoznačne určovať: • zmluvné strany (účastníkov zmluvy); • záväzok, ktorý je zabezpečovaný; • majetkové právo dlžníka, ktoré sa prevádza; • že zmluvu uzatvárajú účastníci ako zmluvu o zabezpečovacom prevode práva, t.j. že tu ide iba o podmienený prevod práva z dlžníka na veriteľa za účelom zabezpečenia splnenia pohľadávky veriteľovi s rozväzovacou podmienkou, ktorá sa uplatní pri uspokojení zabezpečenej pohľadávky plnením tak, že právny úkon, ktorým bolo prevedené právo stráca účinnosť a právo v rozsahu, v akom bolo prevedené, prechádza späť na dlžníka (prevod práva na veriteľa tak zo zákona zaniká); • ako sa zmluvné strany vysporiadajú v prípade, že dlžník zabezpečenú pohľadávku veriteľovi riadne a včas neuhradí (dohodu riešiacu tzv. uhradzovaciu funkciu tohto inštitútu). Absencia niektorej z týchto podstatných (esenciálnych) zložiek alebo jej rozpor so zákonom má vždy za následok absolútnu neplatnosť celej zmluvy o zabezpečovacom prevode práva (§ 39, § 553 Občianskeho zákonníka). V súvislosti s dohodou účastníkov ohľadne uhradzovacej funkcie zabezpečovacieho prevodu práva treba zdôrazniť, že v rozpore s ustanovením § 553 Občianskeho zákonníka je i také dojednanie, podľa ktorého sa veriteľ v prípade omeškania dlžníka s úhradou zabezpečenej pohľadávky bez ďalšieho (alebo na základe svojho jednostranného právneho úkonu) stane trvalým vlastníkom prevedeného majetku pri súčasnom zániku zabezpečenej pohľadávky, teda obdoba dojednania o tzv. prepadnom zálohu, čo je práve daný prípad (k tzv. prepadnému zálohu porovnaj napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 M Cdo 2/2006 publikované v časopise Zo súdnej praxe pod č. 61/2009, m.m. tiež R 20/2006). V preskúmavanej veci sa v článku III zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam uzavretej 18. júna 2003 o. i. uvádza, že ‚ak dlžník nesplní riadne svoj záväzok do dohodnutej doby plnenia, t. j. do 03. 09.2003, veriteľ zostane naďalej vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti a dlžník stráca možnosť opätovného zápisu vlastníckeho práva z tejto zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva k predmetnej nehnuteľnosti‘; v článku IV sa o. i. uvádza, že v takomto prípade ‚veriteľ a dlžník nebudú mať navzájom nijaké záväzky a pohľadávky vyplývajúce z tejto zmluvy‘. So zreteľom na citovaný obsah týchto dojednaní dovolací súd, vychádzajúc z podaného výkladu, dospel k záveru, že predmetná zmluva o zabezpečovacom prevode práva je v celom rozsahu absolútne neplatná; v dotknutých častiach ide o esenciálnu náležitosť tejto zmluvy vzťahujúcu sa k podmienenosti prevodu práva z dlžníka na veriteľa za účelom zabezpečenia splnenia pohľadávky veriteľovi a tzv. uhradzovacej funkcie inštitútu zabezpečenia záväzku prevodom práva (bola dojednaná obdoba tzv. prepadného zálohu) a neplatnosť v tejto časti znamená tak neplatnosť celej zmluvy. Je teda celkom evidentné, že v tomto prípade neprichádza vôbec do úvahy oddeliteľnosť časti zmluvy (§ 41 Občianskeho zákonníka), ako sa jej dožadoval dovolateľ.“
Ďalej Najvyšší súd uviedol: „Občiansky zákonník v citovanom ustanovení § 48 upravuje, v ktorých prípadoch môže účastník od zmluvy odstúpiť, a zároveň stanovujú okamih zániku takejto zmluvy pre prípad, že v tomto smere nejestvuje osobitná právna úprava a ani dohoda účastníkov. Treba mať na zreteli, že predpokladom (podmienkou) platnosti a účinnosti hmotnoprávneho úkonu odstúpenia od zmluvy (§ 48 ods. 1 Občianskeho zákonníka) smerujúceho k právnemu dôsledku podľa § 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktorým je zrušenie zmluvy, je, že zmluva, ku ktorej sa odstúpenie vzťahuje, nie je absolútne neplatnou; inak je odstúpenie od zmluvy neplatné pre rozpor so zákonom. Hodno pripomenúť, že už v minulosti judikatúra (porovnaj R 22/1976) v spojitosti s touto problematikou predsa poukázala, že odstúpiť možno iba od zmluvy, ktorá bola uzatvorená platne, a Najvyšší súd Slovenskej republiky to opäť zopakoval, keď v uznesení z 30. júna 2009 sp. zn. 4 Cdo 111/2008 zdôraznil, že ‚v konaní o určenie neplatnosti odstúpenia od zmluvy treba ako predbežnú otázku riešiť otázku jej platnosti, pretože odstúpiť možno len od platnej zmluvy‘. Z doposiaľ uvedeného síce vychodí, že predmetné odstúpenie žalovanej z 25. septembra 2003 od zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam uzavretej 18. júna 2003 je neplatné (pretože zmluva, od ktorej odstúpila, má povahu absolútne neplatného právneho úkonu), to však ešte neznamená, že žalobe o určenie neplatnosti tohto odstúpenia malo byť vyhovené.
Napokon Najvyšší súd v odôvodnení uzavrel, že „Žalobca podanou žalobou sledoval dosiahnuť stav, kde rozsudok o určení neplatnosti odstúpenia od zmluvy mu mal umožniť, aby docielil vklad vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností, keďže Katastrálny úrad v Bratislave, Správa katastra Bratislava II – po odstúpení žalovanej od zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam uzavretej 18. júna 2003 – rozhodnutím č. V – 3460/2003 z 28. októbra 2003 katastrálne konanie o návrhu na vklad vlastníckeho práva zastavil a toto rozhodnutie potvrdil Katastrálny úrad v Bratislave rozhodnutím z 13. februára 2004 č. Vo 9/04-DP (s dôrazom na to, že ‚správny orgán, v tomto prípade Katastrálny úrad v Bratislave Správa katastra Bratislava II nie je oprávnený rozhodovať, či účastník konania p. B. uzavrela zmluvu o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnosti v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok a či bola zo strany veriteľa uvedená do omylu, ani nie je oprávnený rozhodnúť či odstúpenie je platné alebo nie. Rozhodovať o platnosti alebo neplatnosti právneho úkonu majú iba súdy Slovenskej republiky.‘). Nie je sporné, že v predmetnej právnej veci zamietnutie žaloby nemožno založiť na nedostatku naliehavého právneho záujmu žalobcu na požadovanom určení neplatnosti odstúpenia od zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam (§ 80 písm. c/ O.s.p.); v tejto spojitosti iba pre úplnosť možno pripomenúť aj opakovane v judikatúre prezentovaný záver, že ak súd zamieta žalobu na určenie podľa § 80 písm. c/ O.s.p. pre nedostatok naliehavého právneho záujmu na takomto určení, je vylúčené, aby súčasne žalobu preskúmal po vecnej stránke (porovnaj k tomu napr. dôvody v R 61/2007). Vyhovenie žalobe by ale znamenalo poskytnúť podklad, o ktorý žalobca usiluje, aby mohol na základe zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam uzavretej 18. júna 2003 (ktorej neplatnosť ako predbežnú otázku správne posúdil odvolací súd) podať návrh na vklad svojho vlastníckeho práva k dotknutým nehnuteľnostiam – k bytu č. X nachádzajúcemu sa na X. poschodí bytového domu na J. ulici č. X v Bratislave s príslušným podielom na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a spoluvlastníckym podielom na pozemku, ako sú vyznačené na LV č. X pre kat. úz. V.. Vytvorenie právneho priestoru pre takýto postup žalobcu by bolo v rozpore s dobrými mravmi; preto s dôrazom na kogentné ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka žalobe vyhovené byť nesmelo (ide o naplnenie zákonnej korekcie, ktorá sa uplatní tam, kde konkrétne okolnosti prípadu, ako tomu bolo v tejto právnej veci, plne odôvodňujú odopretie ochrany práva žalobcovi ako nutný výraz rešpektu k zásade slušnosti). Všeobecné súdy v občianskom súdnom konaní nemajú poskytovať formálny či formalistický výklad a aplikáciu práva, ale majú poskytovať taký výklad a aplikáciu práva, ktorý je materiálnou ochranou zákonnosti, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (porovnaj § 1 O.s.p.). Občianske súdne konanie sa musí v každom jednotlivom prípade stať zárukou zákonnosti a slúžiť na jej upevňovanie a rozvíjanie (porovnaj § 3 O.s.p.).“
Na základe tohto dovolací súd dovolanie zamietol ako nedôvodné.