• Maroš Uhaľ

Spôsob hodnotenia nepriamych dôkazov

Aktualizace: 4. říj 2018

V predkladanom rozhodnutí Najvyšší súd Českej republiky vysvetľuje ako posudzovať priame a nepriame dôkazy, ako ich hodnotiť a najmä to, za akých okolností môžu nepriame dôkazy viesť k potvrdeniu dokazovanej skutočnosti. Na jednej strane ide o judikát, ktorý môže u niekoho vyvolať na tvári úsmev (podanie preháňadla jedným zo zamestnancov iným zamestnancom), na druhej strane veľmi podrobne a logicky vysvetľuje spôsob hodnotenia najmä nepriamych dôkazov, ktoré k nespornému preukázaniu dokazovanej skutočnosti môžu viesť len v prípade, ak vzájomne súvisia a podporujú sa, sú navzájom súladné a v tejto vzájomnej previazanosti nepripúšťajú iný logický spôsob priebehu udalostí.

V odôvodnení rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 21 Cdo 2682/2013 zo dňa 26.6.2014 súd uviedol: Skutočnosť preukazovanú len nepriamymi dôkazmi možno považovať za preukázanú vtedy, ak na základe výsledkov hodnotenia týchto dôkazov je možné bez rozumných pochybností nadobudnúť istotu (presvedčenie) o tom, že sa táto skutočnosť naozaj stala (že je pravdivá); nestačí, ak prichádza do úvahy len možnosť jej pravdivosti (jej pravdepodobnosť). Za dôkazy, ktorých označením k preukázaniu svojich tvrdení plnia účastníci svoju dôkaznú povinnosť, môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými je možné zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov, fyzických a právnických osôb, notárske alebo exekútorské zápisy a iné listiny, ohliadka a výsluch účastníkov (§125 veta prvá o.s.ř. – ust. totožné aj v SR, pozn. autora). Podľa vzťahu k dokazovanej skutočnosti sa rozlišujú dôkazy priame a nepriame (indície). Priamym dôkazom je ten, ktorý priamo potvrdzuje alebo vyvracia dokazovanú skutočnosť (napr. výpoveď svedka o dokazovanej skutočnosti, ktorú osobne videl). Nepriamym dôkazom je taký dôkaz, ktorý dokazuje skutočnosť inú, ale takú, z ktorej je možné usudzovať, či sa stala alebo nestala skutočnosť, ktorá je predmetom dokazovania; objasňuje teda dokazovanú skutočnosť pomocou inej skutočnosti, ktorá má k dokazovanej skutočnosti len nepriamy vzťah (napr. výpoveď svedka o tom, že videl určitú osobu vchádzať do miestnosti, v ktorej sa nachádzala vec, ktorá jej vlastníkovi od tejto doby chýba). Zatiaľ čo súvislosť medzi priamym dôkazom a dokazovanou skutočnosťou je zrejmá, musí byť súvislosť medzi nepriamym dôkazom a skutočnosťou, ktorá je predmetom dokazovania, ešte len zisťovaná. Miera tejto súvislosti býva u jednotlivých nepriamych dôkazov odlišná a môže sa aj ukázať, že pôvodný dojem o súvislosti nepriameho dôkazu s dokazovanou skutočnosťou bol vyvolaný len náhodilou zhodou okolností a že tento vzťah tu v skutočnosti nie je. Pretože každý nepriamy dôkaz hodnotený oddelene (bez súvislosti s ďalšími dôkazmi) umožňuje vždy viac výkladov o svojom význame, je jeho význam určený predovšetkým jeho miestom v rade iných nepriamych dôkazov, jeho vzťahom k týmto ďalším dôkazom a jeho súladnosťou s nimi. Z toho vyplýva, že nepriamy dôkaz sám osebe spravidla nevedie – vzhľadom k svojmu sprostredkovanému vzťahu ku skutočnosti, ktorá je predmetom dokazovania – k jej preukázaniu; výsledkom jeho hodnotenia v spojení s ďalšími nepriamymi dôkazmi tvoriacimi systém, ktorého jednotlivé články sú v súlade medzi sebou aj s dokazovanou skutočnosťou, však takýto záver byť môže.

Dôkazy (priame aj nepriame) hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo v konaní najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 o.s.ř. – ust. totožné aj v SR, pozn. autora). Hodnotením dôkazov sa rozumie myšlienková činnosť súdu, ktorou je vykonaným dôkazom prisúdená hodnota závažnosti (dôležitosti) pre rozhodnutie, hodnota zákonnosti, hodnota pravdivosti, poprípade hodnota vierohodnosti. Pri hodnotení dôkazov z hľadiska ich závažnosti (dôležitosti) súd určuje, aký význam majú jednotlivé dôkazy pre jeho rozhodnutie a či o nich môže oprieť svoje skutkové zistenia (či sú použiteľné pre zistenie skutkového stavu a v akom rozsahu, poprípade v akom smere). Pri hodnotení dôkazov po stránke ich zákonnosti súd skúma, či dôkazy boli získané (zadovážené) a vykonané spôsobom zodpovedajúcim zákonu, alebo či v tomto smere vykazujú vady (či ide o dôkazy zákonné alebo nezákonné); k dôkazom, ktoré boli získané (zadovážené) alebo vykonané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi, súd neprihliadne. Hodnotením dôkazov z hľadiska ich pravdivosti súd dochádza k záveru, ktoré skutočnosti, o ktorých dôkazy (pre rozhodnutie významné a zákonné) podávajú správu, je možné považovať za pravdivé (dokázané) a ktoré nie. Vyhodnotenie dôkazov z hľadiska pravdivosti predpokladá tiež posúdenie vierohodnosti dôkazom poskytovanej správy podľa druhu dôkazného prostriedku a spôsobu, akým sa podľa zákona vykonáva.

Výsledky hodnotenia dôkazov umožňujú súdu prijať záver o pravdivosti skutočnosti, ktorá je predmetom dokazovania, ak je na ich základe možné nadobudnúť istotu (presvedčenie) o tom, že sa táto skutočnosť naozaj stala, bez toho, aby o tom mohli byť rozumné pochybnosti. Ak však výsledky hodnotenia dokazovania vytvárajú podmienky len pre úsudok, že je možné (viac či menej pravdepodobné), že sa dokazovaná skutočnosť stala, a pripúšťajú teda aj možnosť (väčšia či menšia pravdepodobnosť) toho, že sa dokazovaná skutočnosť naopak nestala, nie je možné urobiť záver o pravdivosti tejto skutočnosti. V takom prípade súd rozhodne – ako vyplýva z vyššie uvedeného – v neprospech účastníka, v ktorého záujme bolo podľa hmotného práva preukázať tvrdenú skutočnosť.

Najvyšší súd Českej republiky preto dospel k záveru, že skutočnosť preukazovanú len nepriamymi dôkazmi je možné mať za preukázanú, ak na základe výsledkov hodnotenia týchto dôkazov možno bez rozumných pochybností nadobudnúť istotu (presvedčenie) o tom, že sa táto skutočnosť naozaj stala (že je pravdivá); nestačí, ak prichádza do úvahy len možnosť jej pravdivosti (jej pravdepodobnosť). Z uvedeného vyplýva, že právny záver odvolacieho súdu, že k preukázaniu určitej skutočnosti stačí, aby ´predmetný skutkový záver bolo možné s veľkou mierou pravdepodobnosti pripustiť´, a že v prípade preukazovania rozhodnej skutočnosti nepriamymi dôkazmi nemusia tieto dôkazy tvoriť úplne uzavretú sústavu, ktorá nepripúšťa iný skutkový záver ako ten, ku ktorému súd dospel, ale že postačí, ak k tomuto záveru vedú ´s veľkou mierou pravdepodobnosti´, nie je správny. Vedený týmto nesprávny právnym záverom, založil odvolací súd svoj skutkový záver o pravdivosti tvrdenia žalovanej, že žalobca sa dopustil konania vytýkaného mu v okamžitom zrušení pracovného pomeru (že úmyselne a v opakovaných prípadoch pridával do nápojov M. B. a žalovanej konzumovaných na pracovisku preháňadlo), na hodnotení niektorých nepriamych dôkazov (najmä na tom, že v osobných veciach žalobcu bola nájdená fľaštička s preháňadlom, ktoré obsahovalo látku pikosíran, zistenú v jednej vzorke konzumovaných nápojov, a že žalobca, ktorý na pracovisko ´vniesol negatívne emócie´, mal príležitosť preháňadlo do nápojov vpraviť, pretože ho nosil neustále so sebou), z čoho však nie je možné nadobudnúť istotu (presvedčenie) o jeho pravdivosti, bez toho, aby o tom nemohli byť rozumné pochybnosti. Pretože pri preukazovaní tvrdenej skutočnosti len nepriamymi dôkazmi je potrebné každý takýto dôkaz – ako vyplýva z vyššieuvedeného – hodnotiť v spojení s ďalšími nepriamymi dôkazmi a uvážiť, či tieto dôkazy tvoria systém, ktorého jednotlivé články sú v súlade medzi sebou aj s dokazovanou skutočnosťou, mal odvolací súd do procesu hodnotenia dôkazov zahrnúť aj výpoveď žalobcu ako účastníka konania v časti, v ktorej vysvetľoval okolnosť, že u seba mal na pracovisko preháňadlo, svojimi zdravotnými problémami s hemoroidmi, a mal sa zaoberať tým, či možno toto vysvetlenie vzhľadom k povahe jeho zdravotných ťažkostí považovať za vierohodné.“

Nejnovější příspěvky

Zobrazit vše