• Maroš Uhaľ

Výživné na maloleté dieťa

Úlohou tohto článku je poukázať na rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky, ktoré rieši otázku výživného na deti. V tomto rozhodnutí súd odpovedá na otázku, či pri rozhodovaní o výživnom pre dieťa je možné prihliadnuť aj na príjem otca – študenta, ktorý je sám vyživovaný svojimi rodičmi a má teda od nich iný príjem – výživné. Na otázku odpovedá kladne. Závery môžu byť návodom aj pre súdne konanie o výživnom na maloleté dieťa vedené na území Slovenskej republiky.

Podľa nálezu Ústavného súdu ČR sp. zn. I. ÚS 4239/12 zo dňa 10.6.2013: „Ústavný súd vo svojej rozhodovacej praxi konštantne uvádza – v zhode s judikatúrou všeobecných súdov – že zákon o rodine vyžaduje reflektovať aj majetkové pomery povinného a potencionalitu jeho príjmov (jeho schopnosti a možnosti); to všetko je potrebné posúdiť komplexne. Preto je pri rozhodovaní o výživnom vždy nutné zohľadniť nielen fakticky dosahované príjmy povinného, ale i celkovú hodnotu jeho hnuteľného a nehnuteľného majetku a jeho životnú úroveň (porovnaj napr. uznesenie zo dňa 29.11.2012, sp. zn. II. ÚS 3624/11).


Podľa presvedčenia Ústavného súdu nie je totiž možné prehliadnuť, že čím vyššiu sumu na výživnom otec maloletého obdrží od svojich rodičov, tým je vyššia jeho faktická životná úroveň, jeho majetkové pomery a jeho možnosti. Preto nie je možné paušálne vylúčiť subsumpciu príjmov žalovaného od rodičov pod vyššiecitované pojmy v § 85 odst. 2 veta druhá a § 96 odst. 1 zákona o rodine ako „životnú úroveň“, „majetkové pomery povinného“. Nie je možné nájsť rozumný vecný dôvod, prečo by sa táto faktická časť majetkových pomerov povinného a možnosti jeho rodiča vôbec nemala pozitívne odrážať na životnej úrovni dieťaťa. Naopak, bolo by zjavne nespravodlivé, pokiaľ by – napríklad – otec maloletého dieťaťa užíval značné sumy peňazí od  relatívne bohatých rodičov, a žil tak na pomerne vysokej životnej úrovni, zatiaľ čo jeho dieťa by sa na tejto životnej úrovni nemohlo podieľať len preto, že peniaze otca pochádzajú z iného zdroja než z vlastnej zárobkovej činnosti (z výživného). Z hľadiska zmyslu veci – teda princípu, podľa ktorého sa má dieťa podieľať na životnej úrovni rodičov – je v zásade bezvýznamné, z akých legálnych zdrojov životná úroveň povinného pochádza. Tak či onak, vždy zostáva podstata veci, t.j. príslušná životná úroveň. Tu je potrebné vychádzať z úvahy, že by bolo nemravné, aby povinný žil na úrovni azda aj podstatne vyššej než jeho vlastné dieťa s púhou argumentáciou, že príslušnú sumu si predsa sám nezarobil, ale mu bola poskytnutá jeho rodičmi ako výživné študenta vysokej školy vo veku viac než 26 rokov. Je právom, nie povinnosťou rodiča, priviesť na svet svoje dieťa. Pokiaľ tak však urobí, musí si byť vedomý všetkých dôsledkov, teda aj toho, že svoje maloleté dieťa musí vyživovať, a to prípadne aj s prihliadnutím na príjmy, ktoré pochádzajú od jeho rodičov ako dotácie na vlastné štúdium.“


Z rovnakých názorov vychádzal Ústavný súd ČR aj v týchto rozhodnutiach: uznesenie Ústavného súdu ČR zo dňa 29.11.2012 sp. zn. II. ÚS 3624/11  (v tomto konaní pri určovaní výživného prihliadli súdy aj na majetok získaný dedením), nález Ústavného súdu ČR sp. zn. II. ÚS 671/09 zo dňa 30. 6. 2010, nález Ústavného súdu ČR sp. zn. II. ÚS 1619/07 zo dňa  1. 2. 2008).

8 zobrazení

Nejnovější příspěvky

Zobrazit vše