• Maroš Uhaľ

Zmluva o pôžičke

Aktualizace: 15. zář 2018

Jedným z častých právnych vzťahov uzatváraných ako medzi občanmi, tak aj medzi podnikateľmi, je návratné poskytnutie peňazí, alebo tiež pôžička. Osoba, ktorá poskytuje pôžičku sa nazýva veriteľ, osoba ju prijímajúca dlžník. Častokrát osoby vstupujúce do tohto právneho vzťahu nevedia, ustanoveniami akých predpisov sa má tento vzťah spravovať. Dochádza potom k tomu, že aj podnikatelia, aj keď sa ich vzťah má spravovať zák. č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „Obchodný zákonník“), uzatvárajú zmluvu o pôžičke podľa zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“). Okrem toho tak mnohokrát robia aj z dôvodu, že buď nevedia o existencii zmluvy o úvere podľa § 497 až § 507 ObZ, alebo sa domnievajú, že úvery môžu poskytovať len banky.


Podľa § 497 Obchodného zákonníka, „Zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.“ Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že účastníkmi uvedeného vzťahu môžu byť aj iné subjekty ako banky a teda nie je dôvod, aby podnikatelia uzatvárali zmluvu o pôžičke podľa Občianskeho zákonníka. Tento názor bol judikovaný už dávnejšie aj Najvyšším súdom SR. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR 4 Obo 86/99 zo dňa 1.5.2001, „Veriteľom, ktorý sa zmluvou o úvere zaväzuje, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, nemusí byť iba banka alebo subjekt, ktorý má poskytovanie úveru v predmete podnikania. Takýto veriteľ však nemôže žiadať odplatu za dojednanie záväzku poskytnúť úver.“ Predmetom zmluvy o úvere môžu byť len peniaze, nie iné veci (pri zmluve o pôžičke to môžu byť aj iné veci, ako to uvádzam ďalej). Vzhľadom nato, medzi podnikateľmi sa bude odplatné dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov spravovať ustanoveniami Obchodného zákonníka a to konkrétne ustanoveniami § 497 až § 507 ObZ. Keďže zmluvné strany si môžu podľa § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka vybrať, aby sa ich právny vzťah riadil Obchodným zákonníkom, môžu sa napr. aj dvaja občania rozhodnúť, že neuzavrú zmluvu o pôžičke, ale uzavrú zmluvu o úvere podľa Obchodného zákonníka. Ich vzťah pri dočasnom poskytnutí peňazí sa potom bude spravovať výhradne ustanoveniami zmluvy o úvere podľa Obchodného zákonníka a nie ustanoveniami zmluvy o pôžičke podľa Občianskeho zákonníka.

V tomto článku sa však venujem úprave zmluvy o pôžičke podľa Občianskeho zákonníka a preto otázky uzatvárania zmluvy o úvere prenechám výkladu podanému v niektorom z budúcich článkov. Ako uvádzam vyššie, zmluva o pôžičke je upravená v Občianskom zákonníku ako všeobecnom predpise. Tento typ zmluvy sa môže použiť nielen na dočasné poskytnutie peňazí (čo je najčastejší spôsob využitia tohto zmluvného typu), ale aj na pôžičku iných vecí – veci však musia byť určené druhovo, nie individuálne. Keďže veci nesmú byť určené individuálne, nemôže ísť o zmluvu o pôžičke pri požičaní úplne konkrétnej knihy (napr. presne špecifikovaná kniha určitého autora s určitým názvom, rokom vydania a pod.), úplne konkrétneho obrazu, pretože v tom prípade by už išlo o zmluvu o výpožičke podľa § 659 až § 662.


Podľa § 657 Občianskeho zákonníka „Zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.“ Podľa § 659 Občianskeho zákonníka, „Zmluvou o výpožičke vznikne vypožičiavateľovi právo vec po dohodnutú dobu bezplatne užívať.“ Predmetom zmluvy o pôžičke teda môžu byť len veci zameniteľné, t.j. tie, kde pri vrátení nemusím vracať tú istú vec, ale druhovo rovnakú vec – napr. tehly za tehly, piesok za piesok a pod. Preto môžu byť zároveň predmetom tejto zmluvy aj peniaze, pretože ako veriteľ netrvám na vrátení tých istých bankoviek alebo mincí, ale peňazí ako takých v rovnakej hodnote, pričom je pre mňa bezvýznamné, či pôjde o tie isté peniaze, ktoré som požičal. Ak by som však požičal určitú bankovku napr. historickej hodnoty a chcel by som vrátiť len tú istú bankovku a nie inú, už pôjde o zmluvu o výpožičke.


Pri nepeňažnej pôžičke možno dojednať namiesto úrokov plnenie primeraného väčšieho množstva alebo vecí lepšej akosti, spravidla toho istého druhu (§ 658 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Pri pôžičke peňazí môžu byť podľa § 658 ods. 1 dohodnuté úroky. Tieto úroky pre účely tohto článku nazvime tzv. „zmluvnými úrokmi“, pretože nejde o úroky z omeškania, ktoré vznikajú zo zákona, pri nedodržaní splatnosti dlhu (t.j., keď sa dlžník dostane do omeškania s platením). Výška týchto zmluvných úrokov nie je nikde konkrétne upravená, všeobecné obmedzenie ich výšky možno nájsť v § 39a Občianskeho zákonníka. Tieto zmluvné úroky musia byť dohodnuté v zmluve, inak platí, že pôžička je bezúročná. Tieto úroky dlžník platí od doby poskytnutia pôžičky až do jej vrátenia.


Výška úrokov však nemôže byť stanovená ľubovoľne. Podľa § 39a Občianskeho zákonníka s názvom Úžera je uvedené: „Neplatný je právny úkon urobený fyzickou osobou nepodnikateľom, pri ktorom niekto zneužije tieseň, neskúsenosť, rozumovú vyspelosť, rozrušenie, dôverčivosť, ľahkomyseľnosť, finančnú závislosť alebo neschopnosť plniť záväzky druhej strany a dá sebe alebo inému sľúbiť alebo poskytnúť plnenie, ktorého majetková hodnota je vzhľadom na vzájomné plnenie v hrubom nepomere.“ Keďže hornú hranicu zmluvných úrokov z tohto ustanovenia nemožno zistiť, pri určovaní ich výšky je vhodné vychádzať z úrokovej sadzby, za akú poskytujú úvery banky a túto sadzbu doporučujem neprekračovať. V opačnom prípade môže súd považovať takto dohodnuté úroky za neplatne dojednané a nemusí ich v rámci súdneho sporu veriteľovi priznať. V každom prípade, súd bude každú jednotlivú vec skúmať vždy z hľadiska konkrétnych okolností pri dojednaní tej ktorej pôžičky.


Popri zmluvných úrokoch môže pri zmluve o pôžičke veriteľ požadovať od dlžníka aj úroky z omeškania, čo vyjadril súd už v staršom rozhodnutí Najvyššieho súdu SR 1 Cz 32/72 zo dňa 17.3.1972 : „Aj keď dlžník nie je v omeškaní s plnením dlhu, môže veriteľ požadovať úroky dohovorené podľa ustanovenia § 387 ods. 1 O.z. Úroky z omeškania podľa ustanovenia § 85 ods. 2 O.z. môže veriteľ na dlžníkovi požadovať aj vtedy, ak neboli medzi ním a dlžníkom dohovorené úroky v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1 O.z.“ Nárok na úroky z omeškania vzniká zo zákona, preto ich nie je potrebné uvádzať v zmluve. Nárok na úroky z omeškania nevzniká už od doby poskytnutia pôžičky, ale až odo dňa, keď sa dlžník dostane do omeškania s vrátením pôžičky (prekročí dobu jej splatnosti). Úroky z omeškania sú upravené v § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, pričom ich výška je určená vo vzťahu k základnej úrokovej sadzbe Európskej centrálnej banky. Podľa § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, „Výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.“ V deň napísania tohto článku (18. apríla 2015) je výška úrokov z omeškania 5,05 % ročne (základná úroková sadzba ECB je 0,05 %). Táto sadzba úrokov z omeškania platí pre úpravu omeškania dlžníka podľa Občianskeho zákonníka. (Pozn.: vo vzťahoch podľa Obchodného zákonníka je úroková sadzba úrokov z omeškania k dnešnému dňu vo výške 8,05 % ročne, pričom je to upravené v § 369 Obchodného zákonníka v spojitosti s § 1 nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka).

Veľmi významnou skutočnosťou je to, že zmluva o pôžičke (na rozdiel napr. od zmluvy o úvere) je tzv. „reálnou“ zmluvou, t.j vždy musí dôjsť aj k odovzdaniu veci (prípadne peňazí) pri uzavretí tejto zmluvy alebo pred jej uzavretím, respektíve aj v čase po jej uzavretí, inak zmluva nevznikne. To značí, že ak veriteľ uzavrie zle koncipovanú zmluvu, kde napr. uvedie, že „veriteľ požičiava dlžníkovi peniaze“, alebo bude text koncipovať ako „veriteľ požičia dlžníkovi peniaze“ a nespíšu si pritom príjmový doklad, že dlžník peniaze od veriteľa pri uzavretí zmluvy riadne obdržal, alebo tieto peniaze nepošle veriteľ dlžníkovi cez bankový účet, ani ich napr. nevloží vkladom na bankový účet dlžníka, ani nebude mať svedka na preukázanie toho, že peniaze dlžník od veriteľa dostal, môže sa dostať do dôkaznej núdze. Termín „dôkazná núdza“ bude v tomto prípade znamenať, že pri prípadnom súdnom spore veriteľ nebude schopný preukázať a to napriek existencii písomnej zmluvy o pôžičke, že peniaze dlžníkovi aj fyzicky odovzdal. Uvádzam to preto, že množstvo ľudí v súčasnej dobe si „stiahne“ text zmluvy o pôžičke z nejakej internetovej stránky a bez toho, aby sa poriadili s právnikom, túto zmluvu vytlačia, vlastnou rukou, či na počítači, doplnia a s dlžníkom podpíšu. Až pri súdnom spore potom zistia, že ich nárok je nevymáhateľný v dôsledku závažných pochybení pri uzatváraní zmluvy.

Doporučujem preto formulovať zmluvu o pôžičke v časti, kde sa hovorí o požičaní peňazí tak, že tam bude uvedené „veriteľ poskytol dlžníkovi pôžičku vo výške ………….. EUR, pričom dlžník podpisom na tejto zmluve potvrdzuje, že uvedené peniaze v hotovosti od veriteľa prevzal“. Takáto formulácia v uzavretej zmluve prináša to, že zmluva o pôžičke bude zároveň príjmovým dokladom zjednodušujúcim dokazovanie o prevzatí pôžičky dlžníkom. Druhý spôsob ako zabezpečiť preukaznosť poskytnutia pôžičky je ten, že veriteľ uzavrie písomnú zmluvu o pôžičke, ale peniaze dlžníkovi poskytne prevodom cez účet (číslo účtu dlžníka doporučujem uviesť do zmluvy o pôžičke), alebo tieto peniaze dlžníkovi na tento účet vloží. Do úvahy prichádza aj možnosť odovzdania peňazí za prítomnosti svedka (či svedkov), avšak aj v tomto prípade doporučujem navyše spísať aj príjmový doklad, alebo do zmluvy uviesť vyššecitovaný text. Svedok si okolnosti poskytnutia pôžičky po dlhšom čase totiž nemusí pamätať, prípadne sa vzťahy medzi veriteľom a svedkom zhoršia (napr. odoprie dosvedčiť pôžičku), alebo sa vzťahy medzi svedkom a dlžníkom zlepšia (nebude mu chcieť uškodiť). V prípade, ak veriteľ nebude schopný v súdnom konaní preukázať reálne poskytnutie pôžičky dlžníkovi, nepomôže mu ani žiadna písomná zmluva o pôžičke (za predpokladu, že neobsahuje potvrdenie prevzatia peňazí), dokonca bude neplatná, keďže súd bude mať zato, že k plneniu na základe tejto zmluvy nedošlo. Zároveň je vhodné nechať na zmluve o pôžičke, najmä vtedy, ak je táto zmluva zároveň príjmovým dokladom (t.j. obsahuje potvrdenie dlžníka, že prevzal peniaze) úradne osvedčiť aspoň podpis dlžníka (na mestskom, obecnom úrade prípadne u notára). Dôvodom je to, že v súdnom konaní pri popretí neosvedčeného podpisu dlžníkom súd prakticky vždy nariadi dokazovanie znalcom grafológom, čo môže priniesť podstatné predĺženie súdneho konania (o niekoľko rokov), pričom grafologický posudok málokedy prinesie jednoznačný záver (častokrát sa grafológ obmedzí na konštatovanie pravdepodobnosti podpisu zmluvy určitým pisateľom a to v percentách, alebo slovným vyjadrením – napr. „vysoká pravdepodobnosť podpisu sporného dokumentu odporcom“ a pod.).

Zmyslom tohto článku je aspoň trocha pomôcť (najmä laikom) pri vstupe do právneho vzťahu vyplývajúceho zo zmluvy o pôžičke a dopomôcť k možnému úspechu veriteľa v súdnom konaní.

108 zobrazení

Nejnovější příspěvky

Zobrazit vše

Nerovnaké podiely pri vyporiadaní BSM

K vyporiadaniu bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej aj „BSM“) po jeho zániku (rozvodom, zrušením BSM za trvania manželstva atď.) môže dôjsť dohodou manželov (bývalých manželov), prípadne sú