Doručovanie písomností zo strany súdu účastníkom, či iným osobám zúčastneným na konaní, je dôležitou súčasťou občianskeho súdneho konania. Súd môže zabezpečiť účasť účastníkov na súdnom pojednávaní len tak, že im doručí predvolanie na toto pojednávanie, rovnako sa to týka aj svedkov, či iných osôb. Takisto súd doručuje iné písomnosti, vrátane tých, ktoré patria medzi najvýznamnejšie ako je rozsudok, uznesenie, či platobný rozkaz. Len po doručení písomností začínajú plynúť lehoty na podanie odvolania, dovolania a pod. Vzhľadom na všetky tieto skutočnosti má doručovanie písomností v súdnom konaní veľký význam.
Úprava doručovania je vykonaná vo viacerých ustanoveniach, pričom hlavným ustanovením je § 45 zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky súdny poriadok.Podľa § 45 ods. 1 OSP, „Súd doručuje písomnosť sám alebo poštou. Súd môže doručiť písomnosť aj prostredníctvom súdneho exekútora, orgánu obce alebo príslušného útvaru Policajného zboru a v prípadoch ustanovených osobitným predpisom aj prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“).“
Doručenka je písomnosťou a zároveň právnou skutočnosťou, ktorá osvedčuje vykonanie doručenia určitej osobe – účastníkovi konania, svedkovi, znalcovi atď. Preto jej Občiansky súdny poriadok priznáva osobitné postavenie, ktoré je zvýraznené v § 45 ods. 2 OSP.
Podľa § 45 ods. 2 OSP, „Údaje uvedené na potvrdení o doručení písomnosti (ďalej len „doručenka“) sa považujú za pravdivé, ak nie je dokázaný opak.“
Podľa § 134 OSP, „Listiny vydané súdmi Slovenskej republiky alebo inými štátnymi orgánmi v medziach ich právomoci, ako aj listiny, ktoré sú osobitnými predpismi vyhlásené za verejné, potvrdzujú, že ide o nariadenie alebo vyhlásenie orgánu, ktorý listinu vydal, a ak nie je dokázaný opak, i pravdivosť toho, čo sa v nich osvedčuje alebo potvrdzuje.“
Uvedené ustanovenia dávajú doručenke charakter verejnej listiny, pri ktorej platí vyvrátiteľná domnienka jej pravdivosti, pokiaľ sa nepreukáže jej opak.
„Ak si adresát vyhradil odnášanie zásielok z pošty a táto vydala zásielku odnášačovi, ktorého určil adresát (§ 49 ods. 3, 4 vyhl. č. 78/1989 Zb.), zásielka je doručená dňom prijatia zásielky odnášačom. Doručenka vrátená súdu osvedčuje súdu vykonanie doručenia a čas doručenia, kým nie je preukázaný opak.“ (Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo 37/92 zo dňa 20.7.1992).
V odôvodnení súd uviedol: „Dovolací súd sa pritom osobitne zameral na preskúmanie, či postupom odvolacieho súdu nebola účastníkom odňatá možnosť konať pred súdom. Rozhodnutie súdu sa zasiela a doručuje účastníkovi právnickej osobe na jej adresu a nie na adresu pracovníka oprávneného za ňu konať. Ak bol rozsudok súdu právnickej osobe doručený tak, že ho prevzal pracovník oddelenia oprávneného na prijímanie písomnosti, zodpovedá takýto spôsob doručenia podmienkam požadovaným zákonom pre riadne doručenie (§ 48 ods. 1 O.s.p.). Interné organizačné opatrenie, ukladajúce odovzdávanie písomnosti do príslušného oddelenia právnickej osoby, činnosti ktorého sa rozhodnutie týka, nemá vplyv na doručenie súdneho rozhodnutia a deň tohto doručenia.
Doručenka vrátená súdu osvedčuje nielen vykonanie doručenia, ale aj čas doručenia, avšak len dovtedy, kým nie je preukázaný opak. Doručenka (č. 1.16 spisu) je síce opatrená odtlačkom pečiatky odporcu s vyznačením dátumu prevzatia 9.8.1991 a je podpísaná podnikovým právnikom, z informácie vedúceho pošty Piešťany 1 ale vyplýva, že čas doručenia odporcovi vyznačený na doručenke nezodpovedá skutočnému doručeniu odnášačovi pošty odporcu. Odnášač pošty zásielku do vlastných rúk totiž prevzal 18.7.1991, čo potvrdil svojím podpisom na úhrnnom dodacom lístku č. 430 pod pol. č. 1. K vyznačeniu dátumu prevzatia zásielky na doručenke až dňom 9.8.1991 došlo u adresáta zásielky, lebo odnášač pošty, keďže nemal pri sebe pečiatku, celú zásielku s doručenkou zobral so sebou a dodatočne podpísanú doručenku opatrenú odtlačkom pečiatky vrátil až s časovým odstupom. Námietka dovolateľa, že nikto z pracovníkov odporcu, okrem vedúceho právnika, nemal oprávnenie preberať poštu nie je ničím preukázané a je v rozpore s potvrdením Pošty Piešťany 1 z 15.6.1992, vyžiadaným okresným súdom podľa § 210 O.s.p., podľa ktorého odporca má na pošte poštový priečinok, poštu preberajú osobne, a to prostredníctvom svojich odnášačiek, ktorými sú pani U. a pani O.“
V náleze Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 350/08 z 30. septembra 2010 sa k otázke doručovania vyjadrili ako súdy prvého a druhého stupňa, tak aj Ústavný súd SR. Odvolací súd, ktorý potvrdil prvostupňové rozhodnutie sa takto vyjadril k otázke doručenia odstúpenia od zmluvy:
„Dokazovanie je častou občianskeho súdneho konania, v ktorej si súd vytvára poznatky, potrebné na rozhodnutie vo veci. Účastníci konania majú procesnú dôkaznú povinnosť, teda povinnosť uviesť dôkazy na preukázanie tvrdených skutočností. Procesný dôsledok spojený s dôkaznou povinnosťou môže mať za následok neunesenie dôkazného bremena.
Navrhovanie dôkazov má priamu spojitosť s povinnosťou tvrdenia (§ 79 ods. 1 a § 101 ods. 1 O.s.p.). Dôkaznú povinnosť môže účastník plniť od začiatku konania, v návrhu na začatie konania, vo vyjadrení k nemu, mimo týchto procesných úkonov, v rámci prípravy pojednávania, pri odročovaní pojednávaní. Povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na všetky tvrdenia, ktoré sa uviedli v žalobe a vo vyjadrení žalovaného. Poslednou procesnou možnosťou splnenia dôkaznej povinnosti je okamih vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej. Cieľom dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na účastníkovi konania, bez ohľadu na jeho procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých účastníkom v opačnom procesnom postavení než je účastník, ktorý nesplnil alebo nedostatočne splnil svoju dôkaznú povinnosť.
V preskúmavanom prípade navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno a bremeno tvrdenia, keď nepreukázal, že odstúpenie od kúpnej zmluvy doručil odporcovi v 1. rade, neposkytol žiadne dôkazy na podporu svojich tvrdení, najmä nepredložil originál doručenky o doručení odstúpenia od zmluvy, ako aj originál listu o odstúpení od zmluvy. Tieto dôkazy sú založené v spise len v kópii.
Za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov, fyzických osôb a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch účastníkov. Pokiaľ nie je spôsob vykonania dôkazu predpísaný, určí ho súd (§ 125 O.s.p.).
Ťažisko dokazovania listinami spočíva v dôkazoch listinami, z ktorých väčšina má charakter verejnej listiny, prípadne aj listinami súkromnými.
Podľa ustanovenia § 129 ods. 1 O.s.p. možno vykonať dokazovanie aj listinami (súkromnými alebo verejnými) tak, že ich predseda senátu pri pojednávaní prečíta, alebo oznámi ich obsah.
Listiny vydané súdmi Slovenskej republiky alebo inými štátnymi orgánmi v medziach ich právomoci, ako aj listiny, ktoré sú osobitnými predpismi vyhlásené za verejné, potvrdzujú, že ide o nariadenie alebo vyhlásenie orgánu, ktorý listinu vydal, a ak nie je dokázaný opak, i pravdivosť toho, čo sa v nich osvedčuje alebo potvrdzuje (§ 134 O.s.p.).
Pre účely občianskeho súdneho konania za listinu považujeme iba písomný prejav v určitej jazykovej forme, spôsobilý na vykonanie dôkazu spôsobom predpokladaným ustanovením § 129 ods. 1. Za verejné listiny označujeme listiny vydané súdmi alebo inými štátnymi orgánmi v rámci ich právomoci, alebo listiny osobitnými predpismi vyhlásené za verejné. Verejná listina potvrdzuje, že ide o nariadenie alebo vyhlásenie orgánu, ktorý listinu vydal, až do tých čias, kým nie je preukázaný opak, ako aj pravdivosť toho, čo je v listine osvedčené alebo potvrdené.
Súdna prax považuje za takúto verejnú listinu aj doručenku, svedčiacu o doručení listiny adresátovi. Doručenka musí byť predložená v origináli, aby mohla byť za takúto verejnú listinu považovaná.
Predseda senátu alebo samosudca môže uložiť tomu, kto má listinu potrebnú na dôkaz, aby ju predložil, alebo ju obstará sám od iného súdu, orgánu alebo právnickej osoby (§ 129 ods. 2 O.s.p.).
Súd prvého stupňa uložil navrhovateľovi niekoľkokrát, aby predložil súdu doručenku o doručení odstúpenia od zmluvy pre odporcu v 1. rade v origináli. Navrhovateľ napriek týmto opakovaným výzvam, ktoré boli nad mieru povinností súdu prvého stupňa, originál doručenky nepredložil. Takto súd prvého stupňa nemohol preskúmať, či ide o verejnú listinu, spĺňajúcu náležitosti, ktorú možno považovať za dôkaz o doručení odstúpenia od kúpnej zmluvy.
Z týchto dôvodov sa odvolací súd stotožnil so záverom súdu prvého stupňa a jeho rozhodnutie ako vecne správne podľa ustanovenia § 219 O.s.p. potvrdil.“
Vyššieuvedené rozhodnutie odvolacieho súdu bolo preskúmavané v rámci sťažnosti na Ústavnom súde Slovenskej republiky, pričom Ústavný súd dospel k záveru, že práva sťažovateľky neboli porušené z týchto dôvodov:
„23. Za týchto okolností okresný súd odmietol ďalšie návrhy na dokazovanie, ktoré predniesla sťažovateľka, s odôvodnením, že kým nie sú k dispozícii originály doručeniek, nemohol nariadiť ani grafologické skúmanie podpisov na nich a netrval ani na výsluchu konateľky žalovaného v I. rade (Ing. O., ktorú sa nepodarilo predvolať), aby sa mohla vyjadriť k pravosti podpisu na origináloch doručeniek. Dôkaz zisťovaním mena a priezviska poštovej doručovateľky považoval súd za nadbytočný pre absenciu archivácie dokladov o doručení na S. a svedka Ing. D. tiež nepovažoval za potrebné vypočuť, keďže sťažovateľkou nebolo súdu dostatočne vysvetlené, prečo sa práve táto osoba má vyjadriť k nemožnosti predloženia originálov doručeniek. Podľa názoru súdu nestačí len konštatovať, že v rozhodnom čase tento s doručenkami operoval. Vykonanie dokazovania originálom sporných listín okresný súd požadoval z dôvodu, že žalovaní v konaní spochybňovali doručenie odstúpenia od zmluvy žalovanému v I. rade a súčasne tvrdili, že na kópiách boli zjavne dodatočne robené nejaké zmeny a tieto zmeny možno preukázať len predložením originálu. V závere okresný súd konštatoval, že v konaní bolo rozhodné, či sa odstupujúci prejav vôle dostal do dispozície žalovaného v I. rade (§ 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka), pričom však fotokópie doručeniek nepovažoval za hodnoverný dôkaz, a preto z nich pri rozhodovaní nemohol vychádzať. Sťažovateľkou tvrdené vyňatie otázky doručovania odstupujúceho prejavu vôle z režimu hmotného práva a jeho podradenie pod režim procesného práva (z čoho sťažovateľka vyvodzovala aj porušenie princípu právnej istoty) teda pred ústavným súdom nebolo preukázané.
24. Krajský súd rozhodujúc o odvolaní sťažovateľky proti zamietajúcemu rozsudku okresného súdu sa stotožnil so závermi okresného súdu, konštatoval, že tento nad rámec zákonných povinností umožnil sťažovateľke preukázať ňou tvrdené skutočnosti, ktorá však dôkazné bremeno neuniesla.
25. Vzhľadom na uvedené ústavný súd uzatvára: Skutočnosť, že okresný súd a ani následne krajský súd neakceptovali návrhy na vykonanie dokazovania predložené sťažovateľkou, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení jej práv. Zásah do základného práva na súdnu ochranu či práva na spravodlivé súdne konanie by v tejto súvislosti podľa ústavného súdu bolo možné konštatovať len vtedy, ak by záver všeobecného súdu o nevykonaní účastníkom navrhovaného dôkazu bol zjavne neodôvodnený, chýbala by mu predchádzajúca racionálna úvaha konajúceho súdu vychádzajúca z priebehu konania a stavu dokazovania v jeho rámci, či vtedy, ak by nevykonaním navrhnutého dôkazu bol účastník postavený do podstatne nevýhodnejšej pozície ako druhá strana v konaní. Konanie všeobecných súdov v právnej veci sťažovateľky však takéto vady nevykazuje. 26. Okresný súd sa v odôvodnení svojho rozsudku detailne zaoberal vymedzením dôvodov, prečo považoval za rozhodné predložiť originály doručeniek, prečo nevykonal nadväzujúce dôkazy a prečo v konaní v dôsledku neunesenia dôkazného bremena sťažovateľkou nebolo možné žalobe vyhovieť. Úvaha okresného súdu o odmietnutí vykonania sťažovateľkou navrhovaných dôkazov, s ktorou sa stotožnil aj krajský súd (čo predstavuje jadro jej sťažnostných námietok), podľa názoru ústavného súdu nebola svojvoľná či neprimeraná, naopak mala racionálny podklad, ktorý vychádzal z predmetu sporu a obrany žalovaných smerom k zisťovaniu skutkového stavu veci. V dôsledku uvedeného taktiež nemožno konštatovať, že by všeobecné súdy aplikovali zákonné ustanovenia o dokazovaní v občianskom súdnom konaní tak, že by tým popreli ich účel a význam (I. ÚS 23/2010), či tak, že táto interpretácia a aplikácia nebola v súlade s ústavou a dohovorom (čl. 152 ods. 4 ústavy). Pre nedostatok ústavnej a zákonnej právomoci pritom neprislúchalo ústavnému súdu, aby bližšie skúmal skutkový stav a rozsah jeho zistenia všeobecnými súdmi, iba aby posúdil ústavnú konformitu ich postupov a rozhodnutí. Pri tomto posúdení nezistil dôvody na ústavno-súdnu korekciu ich rozhodovacej činnosti.“
Podľa uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžd/20/2011 zo dňa 25.4.2012: „Žalobca v podanom odvolaní tvrdil, že doručenka nemá povahu verejnej listiny. Uvedené tvrdenie je nesprávne, keďže riadne vyhotovená doručenka má povahu verejnej listiny. Doručenka ako verejná listina preukazuje pravdivosť toho, čo sa v nej potvrdzuje a je dôkazom, že sa písomnosť doručila, ak nie je preukázaný opak. To znamená, že pre ňu platí vyvrátiteľná domnienka jej správnosti, pričom jej správnosť sa v súdnom alebo v správnom konaní nedokazuje, dokazuje sa len jej prípadná nesprávnosť. Žalobca v odvolaní namietal, že žalovaný správny orgán, ani krajský súd neskúmali, či doručovateľ splnil povinnosti podľa § 24 ods. 2 Správneho poriadku, avšak v zmysle vyššie uvedeného, žalovaný, ani krajský súd takúto povinnosť nemali a žalobca v odvolaní nesprávnosť doručenky nepreukázal.“
Zhodné závery možno nájsť aj v judikatúre súdov Českej republiky:
Podľa uznesenia Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30 Cdo 1815/2000 zo dňa 1.2.2001, „Ak účastník popiera správnosť (pravdivosť) obsahu poštovej doručenky, povinnosť tvrdenia aj povinnosť dôkazná spočíva na ňom.“
Z odôvodnenia „Doručenka je listinou, ktorá má povahu listiny verejnej; ak nie je preukázaný opak, potvrdzuje pravdivoasť toho, čo je v nej osvedčené (§ 134 o.s.ř.). V prípade doručovania písomnosti súdu určených k doručeniu do vlastných rúk adresáta (§ 47 ods. 2 o.s.ř.) to platí za predpokladu, že doručenka vykazuje všetky náležitosti podľa vyhl. č. 78/1989 Sb. v znení neskorších predpisov, v bodoch 18, 19 a 20 prílohy poštového poriadku, t.j. údaj o výzve doručovateľa, údaj o dni uloženia zásielky na pošte a pečiatka a podpis povereného pracovníka pošty.“
Podľa uznesenia Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 21 Cdo 2371/2000 zo dňa 7.2.2001, „II. Doklad o doručení písomností súdu (tzv. doručenka) má povahu verejnej listiny. Ak účastník konania spochybňuje správnosť údajov uvedených na doručenke (namieta, že stanovený postup doručovania nebol dodržaný), je povinný o tom súdu predložiť dôkazy a týmto spôsobom svoje tvrdenie preukázať.“
Rovnaké závery možno nájsť aj v uznesení Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 2 Cdon 619/96-45 zo dňa 30.1.1997.
Doručenka však musí mať všetky náležitosti stanovené právnymi predpismi, pretože inak povahu verejnej listiny mať nebude, čo zároveň značí, že povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť nebude stíhať osobu popierajúcu doručenie, ale osobu, ktorá doručenie tvrdí (resp. súd, ak sa jedná o jeho doručovanie).
Podľa uznesenia Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 2 Cdon 1532/97 zo dňa 25.6.1998: „Doručenka má povahu verejnej listiny; účastník, ktorý spochybňuje správnosť údajov uvedených na doručenke (namieta, že stanovený postup doručovania nebol dodržaný), je preto povinný navrhnúť súdu dôkazy k preukázaniu týchto tvrdení.
Ak doručenka nemá predpísané náležitosti, súd musí zistiť, či bolo doručenie vykonané v súlade so zákonom.“
V uznesení sp. zn. 30 Cdo 2537/2000 zo dňa 1.2.2001 Najvyšší súd ČR uviedol:„Doručenka je listinou, ktorá má povahu listiny verejnej a od listín súkromných sa líši svojou dôkaznou silou; potvrdzuje, ak nie je preukázaný opak, pravdivosť toho, čo je v nej osvedčené (§ 134 o.s.ř.).“
A ďalej súd uviedol: „Dôsledok toho, že doručenka má povahu verejnej listiny, a toho, čo obsahovo potvrdzuje, je teda ten, že je na účastníkovi, ktorý tvrdí opak (oproti údajom uvedeným v doručenke), že stanovený postup doručovateľa dodržaný nebol alebo že sa v mieste doručovania nezdržoval, aby na svoje tvrdenia ponúkol dôkazy a ich prostredníctvom tieto opačné tvrdenia dokázal; na tomto účastníkovi teda spočíva dôkazné bremeno.
Ak však doručenka znaky verejnej listiny nemá, súd pri šetrení, či bolo odvolanie podané včas, túto konštrukciu využiť nemôže; záver o tom, že podmienky náhradného doručenia boli napriek tomu v danom prípade splnené, musí byť teda (riadne) inak odôvodnený, a to najmä v prípade, že je účastníkom spochybňovaný. Súd je pri tomto šetrení povinný preveriť správnosť tvrdenia odvolateľa aj bez toho, že sám ponúkne prostriedky, ktorými ho možno preukázať.“