Dokazovanie v občianskom súdnom konaní sa vykonáva prostredníctvom dôkazných prostriedkov, z ktorých je možné zistiť skutočnosti potrebné pre rozhodnutie veci súdom. Zákon č. 99/1963 Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“), ako základný procesný predpis upravujúci vedenie občianskeho súdneho konania, nevymedzuje vyčerpávajúco, čo môže byť dôkazným prostriedkom v konaní pred súdom. Vzhľadom nato, okrem príkladmo vymedzených dôkazných prostriedkov, môžu byť v občianskom súdnom konaní vykonané aj iné dôkazy, ktoré v ustanovení § 125 Občianskeho súdneho poriadku nie je možné nájsť, za predpokladu, že môžu prispieť k zisteniu skutkového stavu veci.
Podľa § 125 O.s.p., „Za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, zprávy a vyjadrenia orgánov, fyzických osôb a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch účastníkov. Pokiaľ nie je spôsob vykonania dôkazu predpísaný, určí ho súd.“
Medzi jeden z častých dôkazných prostriedkov patrí aj dôkaz listinou, t.j. napr. zmluvou, dodatkom k zmluve, podaním, faktúrou, objednávkou, dodacím listom a podobne.
Dôkaz listinou je upravený v § 129 ods. 1 O.s.p. tak, že „Dôkaz listinou sa vykoná tak, že predseda senátu alebo samosudca na pojednávaní listinu alebo jej časť prečíta alebo oznámi jej obsah; to neplatí, ak súd vo veci nenariaďuje pojednávanie.“
Podľa § 129 ods. 2 O.s.p. si ju súd môže zabezpečiť aj sám: „Predseda senátu alebo samosudca môže uložiť tomu, kto má listinu potrebnú na dôkaz, aby ju predložil, alebo ju obstará sám od iného súdu, orgánu alebo právnickej osoby.“
Niet pochybností, ako sa podľa citovaných ustanovení vykoná dôkaz originálom takejto listiny. Sudca si listinu vyžiada, na pojednávaní účastníkom nahlas prečíta jej obsah, do spisu založí jej originál (do prílohovej obálky tak, aby listinu mohol po skončení konania účastníkovi vrátiť), alebo do spisu založí jej fotokópiu s tým, že porovná zhodu fotokópie s originálom listiny a do zápisnice o pojednávaní uvedie, že fotokópia sa doslovne zhoduje s originálom.
Čo však v prípade, ak účastník nedisponuje originálom listiny, ale len jej fotokópiou? Možno sa zo strany súdu s takýmto dôkazom uspokojiť?
Najvyšší súd ČR sa už v rozsudku sp. zn. 1 Odon 53/97 zo dňa 3.3.1998 k tejto skutočnosti vyjadril: „Dovolateľka ďalej namieta, že odvolací súd vychádzal pri rozhodovaní len z fotokópií zmlúv doložených žalovanou,; keď nie je možné s istotou tvrdiť, že fotokópie predložených zmlúv sú úplne totožné s originálmi, ktoré má k dispozícii len žalobkyňa. K tomu konštatuje Najvyšší súd, že podľa ustanovenia § 125 O.s.ř. (u nás O.s.p.) môžu za dôkaz slúžiť všetky prostriedky, ktorými je možné zistiť stav veci. Aj keď sa dovolací súd stotožňuje s názorom dovolateľky, že originály listín sú všeobecne ako dôkazný prostriedok zásadne vhodnejšie, ako ich neoverené kópie, a že by sa súd, pokiaľ pre to nie sú závažné dôvody, nemal pri dokazovaní uspokojiť s fotokópiou listiny, nie je možné takýto postup prehlásiť za postup odporujúci zákonu, a v tejto súvislosti je možné zvážiť len preukaznosť vykonaného dôkazu. Za situácie, keď dovolateľka netvrdí, že jej predložené fotokópie listín sa nezhodujú s originálmi, ale namieta len, že to je možné, nie je dôvod kvalifikovať postup odvolacieho súdu ako pochybenie naplňujúce dôvod dovolania podľa ustanovení § 242 ods. 3 O.s.ř..“
Tieto závery český Najvyšší súd potvrdil v rozsudku sp. zn. 32 Odo 964/2003 zo dňa 22.6.2004, kde konštatoval „K námietke dovolateľky o vykonávaní dôkazov fotokópiami listín je potrebné uviesť, že Občiansky súdny poriadok v žiadnom svojom ustanovení neukladá súdu povinnosť vykonávať dôkaz len ich originálmi. Ustanovenie § 129 O.s.ř., ktoré upravuje spôsob vykonávania dôkazov listinou, a § 123 O.s.ř., na ktoré dovolateľka taktiež odkazovala, ktoré dáva účastníkom právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a ku všetkým dôkazom, ktoré boli vykonané, v uvedenom smere súdu žiadne obmedzenie neukladá. Dôkaz vykonaný fotokópiou listiny hodnotí súd ako každý iný dôkaz podľa zásad upravených v § 132 o.s.ř..“
Aj v ďalších rozhodnutiach vychádzal Najvyšší súd ČR z týchto záverov, keď uviedol napr. v rozhodnutí sp. zn. 29 Odo 801/2005 zo dňa 30.8.2006 „Aj keď originály listín sú všeobecne ako dôkazný prostriedok vhodnejšie ako ich neoverené kópie, občiansky súdny poriadok neukladá súdu povinnosť vykonávať dôkaz len originálmi listín, a preto takýto postup nie je možné vyhlásiť za odporujúci zákonu. Pritom dôkaz vykonaný fotokópiou listiny súd musí hodnotiť (ako každý iný dôkaz) podľa zásad upravených v ustanovení § 132 a nasl. O.s.ř.“, alebo v rozsudku sp. zn. 23 Cdo 2137/2007 zo dňa 30.7.2009 „Občiansky súdny poriadok neukladá súdu povinnosť vykonávať dôkaz len originálmi listín. Aj keď sú originály listín všeobecne ako dôkazný prostriedok vhodnejšie než ich neoverené kópie a súd by sa, pokiaľ pre to nie sú závažné dôvody, nemal pri dokazovaní uspokojiť len s fotokópiou listiny, nie je možné takýto postup vyhlásiť za odporujúci zákonu a v tejto súvislosti je možné zvážiť len preukaznosť vykonaného dôkazu. Pritom dôkaz vykonaný fotokópiou listiny súd hodnotí (ako každý iný dôkaz) podľa zásad upravených v ustanovení § 132 O.s.ř.“
Zhodné závery možno nájsť aj v ďalších judikátoch Najvyššieho súdu ČR ako napr. rozsudok sp. zn. 33 Odo 562/2006 zo dňa 31.7.2006, ale aj rozsudok sp. zn. 33 Cdo 3570/2012 zo dňa 31.10.2013.
Na Slovensku prijal zhodný záver Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. 4 M Cdo 9/2005, kde sa vyjadril: „Pre spôsobilosť listiny byť dôkazným prostriedkom nie je rozhodujúce, či ide o originál listiny alebo jej odpis alebo fotokópiu. Aj fotokópia listiny je spôsobilá byť vykonaná ako dôkaz zákonom predpokladaným spôsobom.“
Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že súd by sa síce nemal pri dokazovaní uspokojiť len s listinou predloženou vo fotokópii a mal by vždy požadovať aj jej predloženie v origináli, ale pokiaľ na to budú dané dôvody (napr. došlo k strate, či zničeniu originálu listiny a pod.), nemôže len z toho dôvodu, že ide o fotokópiu listiny, túto zamietnuť ako nezákonný dôkaz. Pokiaľ nebude preukázané, že ide o falošnú listinu, súd musí túto listinu vykonať spôsobom stanoveným zákonom a vysporiadať sa s ňou v rozhodnutí ako s každým iným dôkazom. Zároveň musí prihliadnuť pri rozhodnutí aj na skutkové okolnosti, ktoré ňou možno preukázať.