K vyporiadaniu bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej aj „BSM“) po jeho zániku (rozvodom, zrušením BSM za trvania manželstva atď.) môže dôjsť dohodou manželov (bývalých manželov), prípadne súdnou cestou na základe žaloby jedného z manželov, ale aj ďalšími spôsobmi (vyporiadanie BSM v dedičskom konaní, atď.).
Pre vyporiadanie BSM stanovuje Občiansky zákonník (ďalej aj „OZ“) v § 150 základné zásady, ktoré je potrebné pri vyporiadaní dodržať. Na toto ustanovenie odkazuje § 149 ods. 1 OZ tak, že vyporiadanie sa vykoná podľa zásad uvedených v § 150.
Podľa § 150 Občianskeho zákonníka, „Pri vyporiadaní sa vychádza z toho, že podiely oboch manželov sú rovnaké. Každý z manželov je oprávnený požadovať, aby sa mu uhradilo, čo zo svojho vynaložil na spoločný majetok, a je povinný nahradiť, čo sa zo spoločného majetku vynaložilo na jeho ostatný majetok. Ďalej sa prihliadne predovšetkým na potreby maloletých detí, na to, ako sa každý z manželov staral o rodinu, a na to, ako sa zaslúžil o nadobudnutie a udržanie spoločných vecí. Pri určení miery pričinenia treba vziať tiež zreteľ na starostlivosť o deti a na obstarávanie spoločnej domácnosti.“
Základným pravidlom, čo je zrejmé z citovaného ustanovenia, je pravidlo stanovené v prvej vete § 150. Pri vyporiadaní sa vychádza z toho, že podiely na majetku v BSM sú rovnaké. Z toho vyplýva, že z majetku v BSM by každému manželov pri vyporiadaní mal pripadnúť rovný diel, teda polovica hodnoty majetku v BSM. V ďalšom texte sú stanovené ďalšie zásady vyporiadania, ktoré majú za cieľ vyvážiť uplatnenie prvej vety ustanovenia tým, že každý z manželov je povinný „vrátiť“ do BSM to, čo vynaložil na svoj výlučný majetok, prípadne nahradiť manželovi to, čo tento manžel z jeho výlučného majetku vložil do BSM. V posledných dvoch vetách sú určené ďalšie doplňujúce hľadiská dôležité pre vyporiadanie BSM. Pri prihliadnutí na ne môže súd zachovať rovnosť podielov, prípadne určiť nerovnosť podielov (disparitu podielov), teda určiť niektorému z manželov vyšší podiel na majetku v BSM. Je potrebné zdôrazniť, že v súdnej praxi sa spravidla dôsledne dodržuje zásada rovnosti podielov a určenie disparity podielov je skôr výnimkou z pravidla.
Na čo chcem poukázať v tomto článku je tá skutočnosť, že hľadiská vyporiadania BSM určené v § 150 sú rozhodujúce najmä pri vyporiadaní BSM súdnou cestou, nie však už pri vyporiadaní BSM dohodou. Dohoda manželov má totiž prednosť pred vyporiadaním BSM podľa zásad v § 150 OZ. Tento záver možno nájsť v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 147/2011 zo dňa 27.8.2013.
V konaní vedenom na Okresnom súde v Lučenci žalobkyňa požadovala zrušenie uznesenia, ktorým súd schválil zmier medzi manželmi ohľadom vyporiadania BSM. Žalobkyňa považovala zmier za neplatný, pretože ním nebolo vyporiadané celé BSM, do ktorého patrili i ďalšie hnuteľné a nehnuteľné veci, pohľadávky a záväzky, nadobudnuté, resp. vzniknuté počas trvania manželstva a dohodnutá peňažná suma, ktorá jej mala byť vyplatená, vyplatená nebola a navyše nepredstavovala ani 10 % z hodnoty celého BSM, čím došlo podľa jej názoru k porušeniu § 150 Občianskeho zákonníka. Okresný súd v Lučenci jej vyhovel a zrušil uznesenie o schválení súdneho zmieru. Právne svoje rozhodnutie okresný súd odôvodnil § 99 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) a § 143, § 149 ods. 1 a § 150 Občianskeho zákonníka. Uviedol, že súdny zmier je v rozpore s právnymi predpismi.
Súdny zmier ohľadom majetku v BSM bol uzavretý medzi správcom konkurznej podstaty a žalobkyňou, pretože na majetok manžela žalobkyne bol vyhlásený konkurz. Súdny zmier teda uzavrel správca konkurznej podstaty (za jedného z manželov) a žalobkyňa (pozn. autora článku).
Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom z 1. marca 2011 sp. zn. 14 Co 157/2010 rozsudok okresného súdu zmenil tak, že žalobu zamietol a uviedol tento svoj názor: „Podľa názoru odvolacieho súdu pri vyporiadaní BSM Občiansky zákonník preferuje dohodu manželov (§ 149 Občianskeho zákonníka). Pokiaľ sa BSM vyporiadava dohodou, uplatňuje sa pri jej uzavieraní dispozitívna voľnosť účastníkov občianskoprávnych vzťahov. Preto dohoda o vyporiadaní BSM, ktorou jeden z účastníkov nadobudne podstatne menší podiel, prípadne nedostane nič, nie je neplatná pre rozpor s § 150 Občianskeho zákonníka. Na podporu svojho právneho názoru poukázal na rozsudok NS ČR z 31. júla 2000 sp. zn. 22 Cdo 726/1999, rozsudok NS ČR z 9. septembra 2003 sp. zn. 22 Cdo 1283/2003 a rozsudok NS ČR z 24. júla 2007 sp. zn. 26 Odo 1279/2005. Zároveň uviedol, že nemožno ani vylúčiť, aby k dohode o vyporiadaní bola pripojená doložka, že účastníci nemajú voči sebe ďalšie nároky vyplývajúce z BSM. Takouto doložkou účastníci prejavujú, že obaja uznávajú, že vyporiadanie sa týkalo všetkých vecí, ktoré ako spoločné existovali v čase zániku BSM, teda aj vecí v dohode neuvedených, a že obidvaja súhlasia s tým, že tieto veci pripadnú do výlučného vlastníctva toho z nich, u koho v čase uzavretia dohody boli a že sa navzájom vzdávajú práv, ktoré vyplývali z bezpodielových vzťahov pokiaľ ide o tieto veci s poukazom na rozhodnutie NS ČSR sp. zn. 3 Cz 23/1974 a R 62/1974. Na základe uvedeného mal odvolací súd za to, že zmier schválený súdom nie je v rozpore s ustanoveniami Občianskeho zákonníka o vyporiadaní BSM tak ako bol koncipovaný vo výroku uznesenia o schválení zmieru s doložkou, v ktorej účastníci prehlásili, že uzatvorením zmieru sú vyporiadané všetky práva a povinnosti vyplývajúce z BSM a tiež pohľadávok a záväzkov vzniknutých počas trvania BSM a žiadne ďalšie nároky z tohto titulu voči sebe nemajú. Námietku žalobkyne, že žalovaný súdom schválenú dohodu nesplnil a nevyplatil jej dohodnutú čiastku podľa schváleného zmieru považoval za právne bezvýznamnú, z dôvodu, že táto skutočnosť nemá na platnosť dohody žiadne právne účinky.“
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podala žalobkyňa dovolanie na Najvyšší súd Slovenskej republiky.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací dovolanie žalobkyne zamietol a uviedol: „Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je potrebné rešpektovať vôľu strán, ktoré sú ochotné uzavrieť dohodu týkajúcu sa aj vyporiadania jednotlivých vecí, resp. časti majetku patriaceho do BSM, a to bez ohľadu na zásady uvedené v § 150 Občianskeho zákonníka. Tieto sa totiž použijú v prípade, keď medzi účastníkmi k dohode nedôjde a je podaný návrh na vyporiadanie BSM súdom, ako i v prípade, keď účastníci sa v uzatvorenej dohode uvedenými zásadami riadia a nedohodnú sa inak. Uvedené ustanovenie sa však neuplatní v prípade, keď sa účastníci dohodnú inak. Občiansky zákonník, pripúšťajúc dohodu a umožňujúc účastníkom dohodnúť sa o vyporiadaní BSM, tak umožňujú odchýliť sa od ustanovenia § 150 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ je totiž BSM vyporiadávané dohodou, uplatňuje sa pri jej uzatváraní dispozitívna voľnosť účastníkov občianskoprávnych vzťahov. Preto dohoda o vyporiadaní BSM, ktorou i prípadne jeden z účastníkov nadobudne podstatne menší podiel, prípadne nenadobudne nič, ani dohoda, ktorá sa netýka celého majetku, ktorý bol v BSM, nie je neplatná pre rozpor s § 150 Občianskeho zákonníka. Vychádza sa totiž z vôle účastníkov ako má byť vyporiadané zaniknuté BSM a pokiaľ dôjde k zhode vôle oboch účastníkov, nemožno dohodu neskôr považovať za neplatnú pre rozpor s § 150 Občianskeho zákonníka.“
Zhodné závery zaujal Najvyšší súd SR aj v rozhodnutí sp. zn. 7 Cdo 134/2018 zo dňa 24.4.2019, pričom zároveň odkázal na vyššieuvedené rozhodnutie.
Z toho vyplýva záver, že ak manželia, či bývalí manželia, uzavrú dohodu o vyporiadaní BSM mimo súdneho konania o vyporiadanie BSM, alebo aj v rámci súdneho konania o vyporiadanie BSM (súdny zmier je dohodou manželov s tým rozdielom, že ju schvaľuje súd), táto dohoda bude platná a to aj v tom prípade, ak niektorý z manželov dostane z majetku v BSM menší podiel, prípadne nedostane nič. Zákon totiž v týchto prípadoch preferuje dohodu manželov o ich spoločnom majetku, teda ich výslovnú vôľu vyjadrenú v dohode o vyporiadaní BSM. Zásady ustanovené pre vyporiadanie BSM v § 150 sa teda nepoužijú na dohodu, ale ani na schválený súdny zmier. Súd na zásady pri vyporiadaní BSM zakotvené v § 150 OZ prihliadne len vtedy, ak vo veci rozhodne rozsudkom, teda vtedy, ak k žiadnej dohode medzi manželmi nedôjde.