Občianske súdne konanie pripúšťa, okrem rozhodovania rozsudkom či uznesením, aj rozhodovanie platobným rozkazom, čo predstavuje zrýchlenie konania a ide zároveň o skrátenú formu konania, lebo konanie sa nevedie na verejných pojednávaniach, ale súd rozhoduje takpovediac „od stola“. Takéto skrátené konanie v sebe nesie vyššie riziko porušenia práva toho účastníka, voči ktorému je vydávaný platobný rozkaz – teda dlžníka, pretože v takomto konaní má obmedzenú možnosť ochrany jeho práv.
Vzhľadom nato existuje v takomto konaní špecifický opravný prostriedok, ktorým je odpor proti platobnému rozkazu. Náležitosti platobného rozkazu a odporu sú definované v § 172 ods. 1 zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP“), tak, že „Súd môže aj bez výslovnej žiadosti navrhovateľa a bez vypočutia odporcu vydať platobný rozkaz, ak sa v návrhu uplatňuje právo na zaplatenie peňažnej sumy vyplývajúce zo skutočností uvedených navrhovateľom. V platobnom rozkaze uloží odporcovi, aby do 15 dní od doručenia platobného rozkazu zaplatil navrhovateľovi uplatnenú pohľadávku a trovy konania alebo aby v tej istej lehote podal odpor na súde, ktorý platobný rozkaz vydal. Odpor proti platobnému rozkazu sa musí odôvodniť. Ustanovenie § 43 sa nepoužije.“ Potreba odôvodnenia odporu sa potom zvýrazňuje aj v ust. § 174 ods. 1 a 2 OSP.
Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že odpor sa podáva v lehote 15 dní od doručenia platobného rozkazu. Platobný rozkaz musí byť pritom vždy doručený a to do vlastných rúk žalovaného, možnosť náhradného doručenia (napr. doručením inej osobe, či uložením na pošte) je vylúčená, čo je prejavom potreby vyššej ochrany pre žalovaného pri takomto zrýchlenom a skrátenom konaní.
Prejdime ďalej k otázke odôvodnenia odporu proti platobnému rozkazu. Zákon hovorí len o tom, že odpor sa musí odôvodniť, ale nehovorí nič o tom, aké sú konkrétne obsahové náležitosti odporu či jeho odôvodnenia a neuvádza ani, akými skutočnosťami je potrebné odpor zdôvodniť. Otázka odôvodnenia odporu je však veľmi dôležitou skutočnosťou, pretože nijako nezdôvodnený odpor má za následok, že platobný rozkaz sa stane právoplatným a vykonateľným a žalobca má právo voči žalovanému viesť na základe takéhoto platobného rozkazu exekučné konanie na vymoženie žalovanej pohľadávky.
Keďže zákon nehovorí nič o obsahu a rozsahu odôvodnenia, je potrebné sa zamyslieť, aké požiadavky by mali byť kladené na odpor a jeho odôvodnenie.
V uznesení sp. zn. 3 Obo 403/98 zo dňa 1.7.1999 sa Najvyšší súd SR vyjadril: „Ak žalovaný na odôvodnenie odporu proti platobnému programu uvedie len dôvod nesplnenia dlhu, nebola tým splnená zákonná podmienka odôvodnenia odporu vo veci samej.“ V dôvodoch súd uviedol: „V prejednávanej veci žalovaný v odpore uviedol, že ho podáva z dôvodu, že dlh nemôže zaplatiť pre ním nezavinenú druhotnú platobnú neschopnosť a že sa snaží o splnenie dlhu trojstranným zápočtom. Odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa, že uvedenie dôvodu nesplnenia dlhu nemožno považovať za odôvodnenie vo veci samej, ale ide len o odďaľovanie právoplatného ukončenia sporu.“
V danej veci je zrejmé, že pohľadávka v samotnom odôvodnení nebola žalovaným vlastne rozporovaná, ale uznávaná a dôvody sa vzťahovali len na tú skutočnosť, prečo nemohol žalovaný pohľadávku zaplatiť. Súd dospel k záveru, že takéto zdôvodnenie nie je zdôvodnením vo veci samej, ale len odďaľovaním skončenia sporu, teda pravdepodobne šikanóznym výkonom práva, ktorému súd nemôže priznať ochranu.
Môj názor je však ten, že aj takéto zdôvodnenie odporu malo byť akceptované ako dostatočné a to preto, že § 172 ods. 1 OSP umožňuje zdôvodniť odpor akokoľvek a nestanovuje podmienku, že sa ním nesmie napr. sledovať oddialenie rozhodnutia, či že by odpor musel obsahovať odôvodnenie vzťahujúce sa na vec samu. Ak zákonom nie sú stanovené náležitosti odôvodnenia a odpor určité zdôvodnenie obsahuje, musí byť takýto odpor akceptovaný. Použitie rozširujúceho výkladu týkajúceho sa náležitostí odôvodnenia odporu, najmä keď zo zákona tieto nevyplývajú, je v skrátenom konaní neprípustné, pretože tým súd žalovanému odníme právo konať pred súdom. Minimalizovanie formálnych náležitostí odporu v skrátenom konaní vyplýva z potreby zvýšenej ochrany žalovaného práve pri takomto type konania. Preto sa pri posudzovaní odporu musí súd v pochybnostiach prikloniť vždy k záveru, že odpor je odôvodnený, pretože takéto zrýchlené konanie požaduje zvýšenú ochranu práv na strane žalovaného, kde možnosť nápravy už neprichádza po právoplatnosti platobného rozkazu do úvahy. Potreba ochrany práv u žalobcu nemôže prevažovať, pretože žalobca môže byť tak či tak úspešný v konaní aj po zrušení platobného rozkazu. Je potrebné si uvedomiť, že už samotné podanie odporu je popieraním pohľadávky a nie vyjadrením súhlasu s ňou, čo napokon možno odvodiť aj so samotného názvu opravného prostriedku – odpor – čo značí odporovať určitej skutočnosti, t.j. negovať ju, popierať ju.
Vo vzťahu k rozsahu a obsahu odôvodnenia odporu sa preto skôr prikláňam k názorom vyjadreným v iných rozhodnutiach slovenského a českého najvyššieho súdu.
V rozsudku sp. zn. 2 Cdo 124/98 zo dňa 1.3.1999 Najvyšší súd SR uviedol: „Ak súd zamietne odpor proti platobnému rozkazu, hoci podmienky pre takýto postup uvedené v ustanovení § 174 ods. 4 OSP neboli splnené, odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) OSP.“
V odôvodnení súd uviedol: „Povinnosť odôvodniť odpor vyplýva z ustanovenia § 174 ods. 3 O.s.p. Občiansky súdny poriadok však rozsah ani obsah odôvodnenia odporu nijako neupravuje. Na odôvodnenie odporu môže teda žalovaný uviesť akékoľvek tvrdenie (vecné alebo právne), spochybňujúce opodstatnenosť v platobnom rozkaze uloženej povinnosti zaplatiť žalobcovi ním uplatňovanú pohľadávku. Nie je nutné, aby v odpore reagoval na všetky skutočnosti, z ktorých žalobca vyvodzuje svoje právo. Nemusí ani uviesť dôvod ním tvrdeného zániku práva, tým sa musí súd vyporiadať pri prejednaní veci v riadnom konaní. Žalovaná proti platobnému rozkazu, ktorým jej bola uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi 35 000 Sk a náhradu trov konania, podala včas odpor, v ktorom navrhla vytýčiť pojednávanie, nakoľko žalobcovi ´žiadne peniaze nedlhuje´. Takto podaný odpor je podľa názoru dovolacieho súdu odôvodnený, nakoľko sa v ňom popiera existencia žalobcom uplatňovaného práva. Jeho podaním sa preto platobný rozkaz zo zákona zrušil v plnom rozsahu a predseda senátu súdu prvého stupňa bol povinný nariadiť pojednávanie (§ 174 ods. 2 veta prvá O.s.p.). Ak napriek tomu uznesením odpor zamietol, odňal žalovanej možnosť ďalej konať pred súdom [§ 237 písm. f) O.s.p.].“
Český Ústavný súd judikoval v jeho náleze sp. zn. I.ÚS 2733/13 zo dňa 26.2.2014 podrobnejšie a vyčerpávajúco: Vydanie platobného rozkazu podľa § 172 OSP je špecifickou formou rozhodovania v občianskoprávnych veciach, s ktorej uplatnením je – v záujme rýchlosti a efektivity súdneho rozhodovania – pojmove späté potlačenie práva na prístup k súdu a jedného zo základných princípov spravodlivého procesu, vyjadrovaného slovami „vypočutá nech je aj druhá strana“, ktorý je zakotvený v čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd. Spomenuté potlačenie práva na prístup k súdu by však nemohlo byť považované za ústavne súladné, pokiaľ by nebolo podmienené procesnou nečinnosťou žalovaného. S ohľadom na uvedené zákonná úprava síce nezakotvuje žiadny opravný prostriedok k preskúmaniu správnosti či zákonnosti platobného rozkazu, avšak počíta s možnosťou podania odporu žalovaným. Využitím tejto možnosti je platobný rozkaz bez ďalšieho zrušený, v dôsledku čoho môže žalovaný v následnom konaní účinne hájiť svoje práva. Účinky odporu pritom nastávajú bez ohľadu na to, či je odôvodnený; k zrušeniu platobného rozkazu postačuje aj púhe konštatovanie, že je odpor podávaný.
Ďalej sa vyjadril: „Rozhodovanie formou platobného rozkazu je výnimkou z ústavného pravidla garantujúceho účastníkom konania rovný prístup k súdu. Akékoľvek ďalšie umelé, formalistické či svojvoľné navyšovanie formálnych či obsahových požiadaviek kladených na odpor proti platobnému rozkazu je preto treba považovať za ústavne nesúladné, pretože by to predstavovalo vytváranie zbytočných a nelegitímnych prekážok pre uplatňovanie ústavne garantovaných procesných práv. S ohľadom na § 174a ods. 3 v spojení s § 174 OSP sa tieto závery vzťahujú aj na vydanie elektronického platobného rozkazu.“
Česká právna úprava je v smere potreby odôvodnenia odporu od našej odchylná a to v prvom rade preto, že v § 172 ods. 1 OSP (ČR) nie je stanovená povinnosť odpor odôvodniť a v § 174 ods. 3 OSP (ČR) je zakázané odmietnuť odpor len pre nedostatok odôvodnenia. Česká republika totiž zachovala úpravu, ktorá platila aj pred novelou vykonanou zák. č. 46/1994 Z.z. u nás. Napriek tomu je podľa mňa vyššiecitovaný judikát a jeho závery správne. Zdieľam názor, že česká úprava viac rešpektuje rozsah ústavnej ochrany základných práv účastníkov súdneho konania, ako aj rozsah ochrany priznávanej Listinou základných práv a slobôd. Je možné uvažovať nad tým, či slovenská právna úprava je v tomto smere v súlade s Ústavou a Listinou základných práv a slobôd. Preto sa domnievam, že napriek existencii ustanovení o odôvodnení odporu v našom procesnom práve, by súdy nemali klásť na odôvodnenie odporu neprimerané požiadavky a v pochybnostiach sa skôr prikloniť na stranu žalovaného.