Ďalšou z predpokladov vydržania je existencia oprávnenej držby počas zákonom stanovenej minimálnej vydržacej doby (pri nehnuteľnostiach ide o dobu 10 rokov, pri hnuteľných veciach ide o dobu 3 roky).
Oprávnená držba predpokladá: a) vôľu nakladať s vecou ako vlastnou, b) faktické ovládanie veci, c) dobrú vieru, že mi vec či právo patrí so zreteľom na všetky okolnosti, čo zahŕňa aj ospravedlniteľnosť omylu (skutkového či právneho) a d) existenciu nadobúdacieho titulu.
O nadobúdacom titule píšem v inom článku, preto ho tu nebudem bližšie rozvádzať, ale zameriam sa na ostatné otázky oprávnenosti či neoprávnenosti držby. Zhrniem len náležitosti nadobúdacieho titulu pre účely oprávnenosti držby. Nadobúdací titul (napr. kúpna či iná zmluva) nemusí byť platný, môže byť domnelý, môže ale nemusí existovať v čase nasledujúcom po vstupe do držby (mal by ale aspoň ako domnelý existovať v čase vstupu do držby). Pri nehnuteľnostiach sa požaduje titul písomný, keďže zmluvy k nehnuteľnostiam musia byť písomné. Ostatný výklad k nadobúdaciemu titulu je možné nájsť v článku Predpoklady vydržania: oprávnená držba: nadobúdací titul.
Predtým, než možno hovoriť o oprávnenej držbe, je potrebné povedať, čo sa rozumie pod pojmom „držba“. Držba je definovaná v § 129 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „ObčZ“). Podľa § 129 ods. 1 ObčZ, „Držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou alebo kto vykonáva právo pre seba.“ Držba v sebe zahŕňa dve zložky – vôľu nakladať s vecou ako vlastnou (animus possidendi) a faktické ovládanie veci (corpus possessionis).
Vôľa nakladať s vecou ako vlastnou je psychický vzťah držiteľa k veci. „Ide o subjektívnu stránku držby, o chcenie, vôľu nakladať s vecou ako s vlastnou.“ (PETR, B. Vydržení v českém právu. 1. vydání. Praha : C. H. Beck, 2002, 62 s.)
Faktickým ovládaním sa nerozumie fyzické ovládanie veci. Nie každú vec totiž možno fyzicky ovládať. „Držba veci predpokladá vôľu (animus possidendi) a faktické ovládanie veci (corpus possessionis). Držobná vôľa je vôľa držať vec pre seba a svojím menom, teda nakladať s ňou ako s vlastnou, a corpus possessionis predstavuje nakladanie s vecou. Podstata tohto nakladania (corpus) nie je len v jej fyzickom ovládaní. Corpus possessionis má ten, kto vstupuje ohľadne veci do takých spoločenských vzťahov, ktoré sú všeobecne považované za prejav právnej moci nad vecou, teda ´za nakladanie s vecou´. To je samozrejme ten, kto vec fyzicky ovláda a má ju pre seba. Fyzické ovládanie je však len jedným z možných spôsobov nakladania s vecou, a to už preto, že niektoré veci (napr. nehnuteľnosti) jednoducho fyzicky držať nemožno. Záleží teda na objektívnom spoločenskom posúdení, či niekto – s ohľadom na zvyklosti, skúsenosti a všeobecné názory – nakladá s vecou. To je zjavné najmä pri pozemkoch; držiteľ na pozemok nemusí celé roky vstúpiť, môže ho nechať ladom, a napriek tomu, pokiaľ sa jeho držby nechopí niekto iný, zostáva držiteľom nehnuteľností.“ (Rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22 Cdo 2302/2000 zo dňa 12.9.2002).
Faktickým ovládaním sa rozumie výkon právneho panstva nad vecou. Držiteľ teda nemusí vec fyzicky ovládať, teda ju napr. priamo užívať. „Pre vznik držby je nevyhnutné naplnenie dvoch predpokladov: vôľa s vecou nakladať ako s vlastnou (animus possidendi – prvok subjektívny) a faktické ovládanie veci (corpus possessionis – prvok objektívny). Faktickým ovládaním sa nerozumie len fyzické ovládanie veci. Fakticky vec ovláda ten, kto podľa všeobecných názorov a skúseností vykonáva tzv. právne panstvo nad vecou. Preto je držiteľom pozemku aj ten, kto naň fakticky dlhú dobu nevstúpil, pokiaľ sa držby nechopí niekto iný, a tiež ten, kto vykonáva držbu prostredníctvom inej osoby (tzv. detentora). Je však nevyhnutné, aby detentor vec fyzicky ovládal pre držiteľa a jeho menom (napr. ako jeho nájomca). Dôkazné bremeno, že tomu tak bolo, leží na tom, kto tvrdí, že ten kto vec ovládal, bol jeho detentorom. Držby sa je možné chopiť aj tradíciou. Držiteľ sa nemusí chopiť držby veci sám, ale môže ísť o jej nadobudnutie zástupcom; nie je ani potrebné fyzické prevzatie veci držiteľom. Držba tak môže prejsť prehlásením (vykonaným výslovne aj konkludentne) o tom, že osoba, ktorá prevádza vec, ktorú ako vlastník drží, ju bude naďalej držať pre nadobúdateľa ako jej detentor z iného právneho dôvodu (constitutum possessorium). V tomto prípade nedôjde k zmene vo fyzickom ovládaní veci, jej držba však prejde na nadobúdateľa.“ (Rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22 Cdo 728/2000 zo dňa 17.1.2002).
Na druhej strane, „Z praktického hľadiska uplatnenia práva vždy platila zásada Beati possidentes, t.j. šťastní sú tí, čo vec majú. Procesné postavenie držiteľa je teda väčšinou výhodnejšie v prípadnom spore oproti tomu, kto vec v svojej moci nemá a tvrdí, že k nej má právo (§ 130 ods. 1 veta druhá ObčZ, ´V pochybnostiach sa má za to, že držba je oprávnená´).“ (PETR, B. Vydržení v českém právu. 1. vydání. Praha : C. H. Beck, 2002, 62 s.)
Držbu je potrebné odlišovať od tradície – odovzdania veci a od detencie – detentor nedrží vec alebo právo pre seba ale pre inú osobu. „Ako už bolo povedané, naše platné právo rozlišuje medzi detenciou a držbou, pretože v § 129 ObčZ definuje držbu v podstate ako detenciu, ku ktorej pristupuje animus possidendi, tj. vôľa mať vec pre seba.“ (PETR, B. Vydržení v českém právu. 1. vydání. Praha : C. H. Beck, 2002, 61 s.). Detenciou je napr. užívanie veci (nájom, podnájom a pod.). „Detentor, napr. nájomca alebo ten, kto užíva vec na základe práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, ovláda vec cudzím menom a pre iného; nie je teda držiteľom veci (môže však byť držiteľom práva)“. (ŠVESTKA, J., SPÁČIL, J., ŠKÁROVÁ, M., HULMÁK, M. a kol. Občanský zákoník I. § 1 až § 459. Komentář. 2. vydání. Praha : C.H.Beck, 2009, 734 s.). Detencia však nie je pre držbu bezvýznamná, môže totiž oprávnenému držiteľovi pri preukazovaní dobromyseľnej držby významne pomôcť, pretože detentor môže držať vec pre držiteľa a môže mu tým pomôcť vo vydržaní veci. (Viď citovaný rozsudok vyššie: Rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22 Cdo 728/2000 zo dňa 17.1.2002). V sporoch o určenie vlastníctva v dôsledku vydržania často účastníci argumentujú užívaním nehnuteľnosti priamo držiteľom ako základným a jediným dôvodom pre vydržanie. Z uvedeného je zrejmé, že užívanie veci oprávneným držiteľom nie je jedným z predpokladov vydržania, môže však byť podporným argumentom pre preukázanie oprávnenosti držby a ospravedlniteľnosti omylu. Nikdy však užívanie veci nemôže byť samé osebe dôvodom na vydržanie pozemku.
„Jednoduchá“ držba definovaná v § 129 ods. 1 ObčZ však pre vydržanie nestačí, pretože sa k nej musí pripojiť aj existencia dobrej viery držiteľa, že mu vec alebo právo ktoré má v držbe, patrí. Až takáto kvalifikovaná držba môže založiť, za splnenia ostatných podmienok vydržania, nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním.
Oprávnená držba je špecifickou formou držby a je určená v § 130 ods. 1 veta prvá ObčZ. Podľa § 130 ods. 1 veta prvá ObčZ, „Ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným.“ Z citácie je zrejmé, že k základným znakom držby (t.j. k vôli držať vec ako vlastnú a k faktickému ovládaniu veci) sa pripája ďalši znak – dobromyseľnosť (dobrá viera) držiteľa v tom, že mu vec patrí a to so zreteľom na všetky okolnosti.
Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo 207/2005 zo dňa 1.1.2013 „Jedným zo základných predpokladov oprávnenej držby je dobrá viera držiteľa, že mu vec alebo vykonávanie práva patrí. Dobrá viera je psychický stav držiteľa; takýto držiteľ sa domnieva, že mu vec vlastnícky patrí, hoci v skutočnosti tomu tak nie je. Dobrá viera musí byť podložená konkrétnymi okolnosťami, z ktorých možno usudzovať, že toto presvedčenie držiteľa je opodstatnené a musí trvať po celú vydržaciu dobu. Okolnosťami, ktoré môžu svedčiť pre záver o existencii dobrej viery, sú spravidla skutočnosti týkajúce sa právneho dôvodu nadobudnutia veci (práva) a svedčiace o poctivosti nadobudnutia, t.j. tzv. titulu uchopenia sa držby (objektívne oprávnený dôvod nadobudnutia držby).
Oprávnená držba sa nemusí nutne opierať o existujúci právny dôvod; postačí, aby bol daný aj domnelý (putatívny) právny dôvod. Pôjde však vždy o to, aby držiteľ bol so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že mu taký právny dôvod svedčí.“
Dobromyseľnosť držiteľa, alebo tiež dobrá viera držiteľa, sa skúma nie zo subjektívneho pohľadu toho ktorého držiteľa, t.j. nestačí, že bol, či mohol byť, z jeho pohľadu dobromyseľný, ale skúma sa objektívne. To značí, že sa skúma to, či vzhľadom na všetky okolnosti mohol byť objektívne dobromyseľný v tom, že mu vec či právo patrí. Toto prešetrovanie prebieha z pohľadu tretej osoby, nie z pohľadu držiteľa a zároveň sa berie do úvahy priemerná rozumová vyspelosť držiteľa, skúsenosti, znalosti. To zároveň znamená, že osobe, ktorá má nižšie rozumové schopnosti, vzdelanie, či skúsenosti a subjektívne mohla byť v dobrej viere, nie je priznaná dobromyseľnosť, aj keď vzhľadom na tieto jej charakteristiky nebola spôsobilá zistiť, že jej právo nesvedčí. Vychádza sa z toho, že to zistiť objektívne mala.
Podľa rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22 Cdo 1330/2006 zo dňa 29.6.2007, „Pri posudzovaní ospravedlniteľnosti omylu držiteľa sa vychádza z objektívnych hľadísk; preto neskúsenosť držiteľa, resp. nižšia úroveň vzdelania, ktoré dosiahol, nie sú významné.“
Na druhej strane u osoby, ktorá má vyššie znalosti a odbornosť (napr. u skúseného právnika) sa predpokladá vyššia miera znalostí a opatrnosti ako u priemernej osoby, čo môže mať pre takúto osobu naopak negatívne dôsledky vo vzťahu k preukázaniu podmienok vydržania. To značí, to čo by stačilo na akceptovanie dobromyseľnej držby u priemerného občana, pri osobe vyšších rozumových schopností a vysokej odbornosti, na preukázanie dobromyseľnosti stačiť nemusí. „Pri posudzovaní dobrej viery je potrebné klásť na každého držiteľa rovnaké nároky bez ohľadu na jeho duševnú vyspelosť, na vzdelanie, životné skúsenosti a pod.; inak povedané, nikto sa nemôže odvolávať nato, že v poznaní omylu mu bránila jeho individuálna situácia (neskúsenosť, nedostatok vzdelania), pokiaľ by sa pri vynaložení obvyklej opatrnosti omylu musel vyhnúť. Nie je však možné vylúčiť, že preukázané špeciálne vedomosti držiteľa by mu mohli byť pri posudzovaní jeho dobrej viery na ťarchu.“ (SPÁČIL, J., SPÁČIL, M.: Přehled judikatury ve věcech občanskoprávních vztahů k pozemkům. Praha : Wolters Kluwer ČR, a.s., 2011, s. 263).
Oprávnená držba, či dobrá viera, nenachádza uplatnenie v prípadoch, keď je subjekt priamo nositeľom práva (napr. vlastníckeho), pretože držba je vtedy len jedným z prvkov práva, ktoré mu patrí v celosti. Takýto subjekt sa totiž nepotrebuje dovolávať vydržania, a preto ani oprávnenosti držby, tú mu zaručuje samotné základné právo. Predpokladá to však spôsobilosť dokázať existenciu svojho práva, ktoré mu platne patrí. „O dobrej viere má zmysel uvažovať len v prípade, že držiteľ nie je subjektom práva, ktoré vykonáva (s výnimkou prípadov, keď týmto subjektom síce je, ale svoje právo nemôže preukázať a ochrana je mu poskytnutá z dôvodu oprávnenej držby).“(SPÁČIL, J., SPÁČIL, M.: Přehled judikatury ve věcech občanskoprávních vztahů k pozemkům. Praha : Wolters Kluwer ČR, a.s., 2011, s. 263).
V zmysle uvedeného je oprávnený držiteľ vždy v omyle (skutkovom, alebo v právnom) ohľadom toho, či mu právo patrí. Len pri takomto držiteľovi totiž oprávnená držba spĺňa svoj účel. Ak nie je v omyle, právo mu potom skutočne patrí (je napr. vlastníkom a vie to preukázať) a preto je oprávnená držba u skutočného vlastníka právne bezvýznamná alebo nie je v omyle (čoho si je vedomý) a právo mu nepatrí a vtedy vôbec nemožno uvažovať o oprávnenosti držby a už vôbec nie skúmať ospravedlniteľnosť prípadného omylu.
Ospravedlniteľný omyl môže byť skutkový alebo právny.
Skutkovým omylom je omyl spočívajúci v okolnostiach týkajúcich sa napr. nadobúdania nehnuteľnosti, vstupu do právneho vzťahu uzavretím zmluvy, vybavovania náležitostí potrebných k nadobudnutiu vlastníctva, obhliadky nehnuteľností, držbe pozemku vo väčšej výmere ako som nadobudol, ako aj v iných skutkových náležitostiach. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22 Cdo 1542/2006 zo dňa 31.1.2007: „Nie je možné vylúčiť skutkový omyl držiteľa nehnuteľnosti, zakladajúci jeho dobrú vieru danú so zreteľom ku všetkým okolnostiam veci o tom, že je vlastníkom nehnuteľnosti, spočívajúcu v tom, že ako obdarovaný sa spoliehal na uistenie či prehlásenie blízkej osoby – darcu, že zaistí splnenie ďalšej náležitosti potrebnej k tomu, aby uzavretá darovacia zmluva nadobudla účinnosť“.
Právnym omylom je omyl v nesprávnom posúdení účinkov právneho úkonu či právnej skutočnosti vo vzťahu k platným právnym predpisom, t.j. napr. sa subjekt domnieva, že ním urobený právny úkon (kúpna zmluva a pod.) je v zmysle právnych predpisov takou skutočnosťou, na základe ktorej nadobudne právo (napr. vlastnícke) čo sa však nestane. Právny omyl je ospravedlniteľný len výnimočne. „Právny omyl spočíva v neznalosti alebo v neúplnej znalosti všeobecne záväzných právnych predpisov a z toho vyplývajúceho nesprávneho posúdenia právnych dôsledkov právnych skutočností. Právny omyl môže byť výnimočne relevantný, napr. ak znenie právneho predpisu bolo objektívne nejasné, alebo v prípade právnych jednaní najmä z 50-tych rokov minulého storočia, keď sa vtedajšia právna úprava záasadne odchýlila od vžitých a všeobecne uznávaných princípov.“ (SPÁČIL, J., SPÁČIL, M.: Přehled judikatury ve věcech občanskoprávních vztahů k pozemkům. Praha : Wolters Kluwer ČR, a.s., 2011, s. 264).
Alebo tiež podľa rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22 Cdo 490/2001 zo dňa 10.10.2002: „Ospravedlniteľným omylom môže byť výnimočne aj omyl právny. Právny omyl spočíva v neznalosti alebo v neúplnej znalosti všeobecne záväzných právnych predpisov a z toho vyplývajúceho nesprávneho posúdenia právnych dôsledkov právnych skutčoností. Platný občiansky zákonník, na rozdiel od všeobecného občianskeho zákonníka z roku 1811, nedeklaruje zásadu, že neznalosť zákona neospravedlňuje, ani nestanoví pre oprávneného držiteľa výnimky z tejto zásady, pokiaľ ide o ospravedlniteľný omyl. Aj keď zásada, že neznalosť zákona neospravedlňuje, naďalej platí, môžu sa výnimočne vyskytnúť prípady, keď držiteľ bude ´so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere´ aj v prípade, že jeho presvedčenie bude vychádzať z právneho omylu (napr. v prípade objektívne nejasného znenia zákona). Omyl vychádzajúci z neznalosti jednoznačne formulovaného ustanovenia občianskeho záonníka platného v dobe, keď sa držiteľ chopil držby, však ospravedlniteľný nie je. Pokiaľ sa držiteľ chopil držby nehnuteľnosti na základe zmluvy o jej prevode, ktorá nebola registrovaná štátnym notárstvom v dobe, keď zákon takúto registráciu vyžadoval, nemohol byť so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že je vlastníkom tejto nehnuteľnosti.“
Na záver možno zhrnúť, že za oprávnenú držbu možno považovať len takú držbu, ktorá spĺňa všetky náležitosti: vôľu nakladať s vecou ako vlastnou, faktické ovládanie veci, dobrú vieru držiteľa so zreteľom na všetky okolnosti (čo zahŕňa aj nadobúdací titul). Takáto oprávnená držba musí byť daná počas celej vydržacej doby, zánik dobrej viery v ktoromkoľvek štádiu držby veci spôsobuje nemožnosť nadobudnutia veci vydržaním. Dobrá viera bude vždy posudzovaná nie z pohľadu držiteľa a vychádzajúc z jeho subjektívneho presvedčenia, ale na základe posúdenia objektívnych skutočností nezávislých od vôle držiteľa a nezávislých na jeho skutočnej vedomosti o tom, že mu právo patrí alebo nepatrí. Takto bude vec posudzovať tretia osoba (spravidla sudca) a bude pritom vychádzať z toho, či možno skutkový alebo právny omyl držiteľa považovať za ospravedlniteľný.