Zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) prijatý v Slovenskej republike priniesol s účinnosťou od 1.7.2016 do sporového konania viacero zmien v oblasti dokazovania. Tieto zmeny sa týkajú aj znaleckého dokazovania v sporovom konaní. Jednou z podstatných noviniek je zakotvenie znaleckého posudku zabezpečeného stranou sporu mimo súdneho konania v systéme dôkazných prostriedkov. Tento stranou sporu zadovážený znalecký posudok sa podľa CSP nazýva „súkromným znaleckým posudkom“.
Podstatný rozdiel medzi pôvodnou a novou právnou úpravou spočíva v spôsobe vykonávania takéhoto dôkazu (znaleckého posudku zabezpečeného sporovou stranou – účastníkom konania), pretože znalecký posudok obstaraný stranou sporu podľa už dnes neúčinného zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) nebol znaleckým posudkom podľa § 127 OSP, ale len listinným dôkazom podľa § 129 OSP. Podrobnejšiu analýzu znaleckého dokazovania podľa pôvodnej právnej úpravy možno nájsť v staršom článku: http://www.uhal.biz/znalecky-posudok-zo-strany-sudu-a-ucastnika-konania/
Podľa pôvodnej právnej úpravy sa za znalecký posudok v prebiehajúcom konaní považoval len znalecký posudok vypracovaným znalcom na pokyn (objednávku) súdu. Takéto závery vychádzali zo znenia prvej vety ustanovenia § 127 ods. 1 OSP, podľa ktorého „Ak závisí rozhodnutie od posúdenia skutočností, na ktoré treba odborné znalosti, ustanoví súd po vypočutí účastníkov znalca.“ Súdno-znaleckým posudkom podľa § 127 OSP bol teda len ten posudok, ktorý vypracovala osoba (znalec) ustanovená súdom.
Podľa uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 16/2012 zo dňa 12.11.2012: „Ak je súdu v konaní predložený posudok, ktorý síce vypracovala osoba zapísaná v zozname znalcov, avšak jeho vypracovanie nenariadil súd (napr. posudok bol vypracovaný na základe požiadania účastníka konania), skutočne nejde o znalecký posudok v zmysle § 127 O.s.p. Aj takýmto „posudkom“ možno však vykonať dôkaz, ale iba ako listinou. Rozdielnosť sa prejaví najmä v hodnotení tohto dôkazu.“
K podobným záverom dospel Najvyšší súd SR aj v uznesení sp. zn. 4 Cdo 254/2012 zo dňa 22.8.2013 „Znalecký posudok obsiahnutý v trestnom spise možno síce v súvisiacom občianskom súdnom konaní o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy využiť ako listinný dôkaz podľa § 129 ods. 1 O.s.p., ale vzhľadom na špecifickosť tohto konania, v ktorom sa majú niektoré otázky riešiť inak než v trestnom konaní, javí sa vhodným, ak je znalec v občianskom súdnom konaní ustanovený a vypočutý.“ a napokon aj v uznesení sp. zn. 4 Cdo 346/2014 zo dňa 24.6.2015, „Dovolací súd poznamenáva, že predmetný znalecký posudok bol vypracovaný znalcom Ing. J. na základe objednávky žalovaného za účelom stanovenia všeobecnej hodnoty predmetného stroja a žalovaným bol založený do súdneho spisu prípisom z 26. septembra 2011, doručeným súdu 27. septembra 2011. Vzhľadom k tomu, že predmetný znalecký posudok nebol vypracovaný znalcom ustanoveným súdom v tomto súdnom konaní, bolo ho možné posudzovať len ako listinný dôkaz.“.
V Českej republike bola situácia zhodná. „Až do účinnosti zákona č. 218/2011 Sb. (1.9.2011) ovplyvňovala súdnu prax nasledujúca doktrína: Písomný posudok, hoci vypracovaný súdnym znalcom zapísaným v zozname na objednávku niektorého z účastníkov (‚súkromný znalecký posudok‘), je listinným dôkazom v zmysle ustanovenia § 129, a nie znaleckým posudkom (§ 127). To spôsobovalo, že viac menej každé aj formálne spochybnenie viedlo automaticky súd k ustanoveniu iného (‚súdneho‘) znalca, pretože na posudok sa hľadelo ako na súkromnú listinu (porovnaj komentár k § 134).“ (Jirsa J. a kolektiv. Občanské soudní řízení (soudcovský komentář). Kniha II. § 79-180 občanského soudního řádu. Vydání druhé, doplněné a upravené. Praha: Wolters Kluwer ČR, a.s., 2016, s. 330).
V tomto smere takisto judikoval Najvyšší súd Českej republiky (Rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 3 Cdon 385/96 zo dňa 26.11.1998): „Podľa výkladu formulovaného súdnou praxou majú písomné znalecké posudky spracované mimo konania v konkrétnej veci (napr. v inom konaní) povahu dôkazu listinou (§ 129 o.s.ř.), nie dôkazu podľa § 127 o. s. ř. (porovnaj napr. správu o rozhodovaní súdov o náhrade škody vo veciach, ktorým predchádzalo adhézne konanie, Cpj 35/78, bývalého Najvyššieho súdu ČSR z 24.10.1979, ktorá bola prejednaná a vzatá na vedomie plénom tohto súdu dňa 5.12.1979, Pls 2/79, uverejnenú v Sbírce soudních rozhodnutí a stanovisek č. 9-10, ročník 1979, pod číslom 22, str. 200).“
Z uvedených záverov vychádza aj rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25 Cdo 583/2001 zo dňa 25.4.2002: „K námietke dovolateľa, že nebol odstránený zásadný rozpor medzi znaleckými posudkami MUDr. K. a MUDr. D. na strane jednej a znaleckým posudkom Univerzity Palackého na strane druhej, je treba predovšetkým uviesť, že vzhľadom k tomu, že znalec MUDr. D. podal znalecký posudok mimo konania na základe žiadosti žalobcu, nejedná sa o dôkaz znaleckým posudkom v zmysle § 127 o.s.ř., ale o dôkaz listinou podľa § 129 o.s.ř.“
V konaní taktiež dochádzalo ku kolíziám posudkov. Išlo o prípady, keď posudok súdom ustanoveného znalca bol v rozpore s posudkom predloženým účastníkom. Bolo otázne, ako riešiť rozpor medzi týmito dvoma typmi dôkazov, či je pri tomto konflikte posudkov nevyhnutné ustanoviť ďalšieho znalca, ktorý vyhotoví kontrolný znalecký posudok. Predpoklady pre vypracovanie revízneho znaleckého posudku pri rozpore medzi znaleckým posudkom vypracovaným v konaní a znaleckým posudkom vypracovaným mimo konania podrobne analyzoval Najvyšší súd ČR v rozsudku sp. zn. 22 Cdo 1290/2007 zo dňa 17.6.2008: „Znalecký posudok je možné dať preskúmať iným znalcom, vedeckým ústavom alebo inou inštitúciou (§ 127 odst. 2 o.s.ř.). Zákon nestanovuje predpoklady pre nariadenie vypracovania revízneho znaleckého posudku a ponecháva ich na úvahe súdu; vypracovanie revízneho znaleckého posudku bude prichádzať do úvahy najmä tam, kde súd bude mať pochybnosti o správnosti už vypracovaného znaleckého posudku. Tieto pochybnosti môžu byť iste vyvolané aj predložením listinného dôkazu – posudku znalca, vypracovaného mimo konania, avšak vždy bude záležať na konkrétnej situácii a na úvahe súdu, či (spravidla po vypočutí ustanoveného znalca) bude mať pochybnosti za odstránené. Nie je teda možné stanoviť pravidlo pre postup súdu v prípade rozporu medzi znaleckým posudkom a listinným dôkazom – posudkom iného znalca, vypracovanom mimo konania.
V prípade rozporu medzi dvomi znaleckými posudkami je možné rozhodnúť o preskúmaní týchto posudkov ďalším znalcom, prípadne znaleckým ústavom, samozrejme len v prípade, že súd sám tento rozpor po vypočutí obidvoch znalcov neodstráni (viď R 45/1984 Sbírky soudních rozhodnutí a stanovisek). Ak znalec podal posudok mimo konania na základe žiadosti účastníka, nejedná sa podľa konštantnej judikatúry o vykonanie dôkazu znaleckým posudkom v zmysle § 127 o.s.ř., ale o dôkaz listinou podľa § 129 o.s.ř.; v takomto prípade nejde o rozpor v znaleckých posudkoch (viď rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 25.4.2002, sp. zn. 25 Cdo 583/2001, Soubor rozhodnutí Nejvyššího soudu č. C 1186). V danej veci tak nešlo o (na rozdiel od veci uvedené v R 45/1984) o rozpor v dvoch znaleckých posudkoch, a súdy sa nesúladom obidvoch uvedených dôkazov (t.j. znaleckého posudku a listiny) venovali a vysvetlili, prečo aj naďalej považoval za správny znalecký posudok vypracovaný ustanoveným znalcom. Postupovali tak úplne v súlade s R 45/1984.“. Český Najvyšší súd dospel k tomu, že posúdenie rozporu medzi takýmito posudkami je vždy vecou súdu v konkrétnej prejednávanej veci a uviedol, že v danom prípade síce nejde o rozpor medzi znaleckými posudkami (t.j. znaleckými posudkami podľa ustanovenia § 127 o.s.ř.), keďže posudok účastníka je podľa § 129 ods. 1 o.s.ř. len listinným dôkazom, ale pripustil prieskum znaleckého posudku súdu, ak na základe súkromného znaleckého posudku došlo k spochybneniu záverov znalca (ustanoveného súdom) za toho predpokladu, že sa tieto pochybnosti nepodarilo (napr. výsluchom znalca, či doplnením posudku) odstrániť.
Ďalšie hodnotenie znaleckého posudku vyhotoveného na podnet účastníka mimo konania možno nájsť v uznesení Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22 Cdo 849/2008 zo dňa 7.4.2009, uznesení Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30 Cdo 143/2011 zo dňa 21.6.2011, ako aj v uznesení Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22 Cdo 2722/2010 zo dňa 20.6.2012. Pre rozsiahlosť neuvádzam právne vety týchto rozhodnutí, ale v dôvodoch sa zhodujú s už citovanými rozhodnutiami.
Spoločný záver, ktorý vyplýval z vyššie citovanej judikatúry bol teda ten, že znalecký posudok vypracovaný na podnet účastníka konania mimo konania nebol znaleckým posudkom podľa § 127 OSP, ale listinným dôkazom podľa § 129 ods. 1 OSP a takto musel byť aj v konaní vykonávaný. Výsluch osoby podávajúcej súkromný posudok ako znalca nebol možný, pretože za znalca sa považovala len osoba ustanovená súdom a len výsluch tejto osoby bol výsluchom znalca (§ 127 ods. 1 veta prvá a druhá OSP).
Túto osobu (súkromného znalca) síce bolo možné vypočuť ako svedka, ale jednak v tomto prípade nešlo o výsluch svedka podávajúceho bezprostrednú výpoveď o skutočnosti, ktorú svojimi zmyslami (najmä sluchom a zrakom) priamo vnímal, a zároveň takto podával len sprostredkované informácie (ktoré súd vedel sám zistiť zo spisu) a pridával k nim svoje odborné hodnotenie. Výsluch svedka (osoba svedka je nezameniteľná) a výsluch znalca (znalca je možné vždy nahradiť iným znalcom) sú dva významne rozdielne dôkazné prostriedky, keď v porovnaní so svedeckou výpoveďou (§ 126 OSP) je tento dôkaz (znalecký posudok; pozn. autora) špecifický práve tým, že súd pri rozhodovacej činnosti, založenej na riešení odbornej otázky, vychádza z odborných znaleckých záverov, nielen zo skutočností, ktoré príslušná osoba vníma svojimi zmyslami a ktoré súdu svojou výpoveďou sprostredkuje bez toho, že by o nich mohla či mala robiť záväzné skutkové závery. (Rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 3 Cdon 385/96 zo dňa 26.11.1998). Nešlo ani o výsluch tzv. znaleckého svedka, pretože aj u neho sa predpokladá sprostredkovanie priamo (zmyslami) vnímanej skutočnosti. „Naopak svedkom zostáva tzv. znalecký svedok, t.j. svedok, ktorý má zároveň také odborné znalosti, ktoré mu umožňujú pozorované skutočnosti hneď odborne hodnotiť (napr. lekár, ktorý bol svedkom úrazu). Znalecké svedectvo je prípustné, ale nezbavuje súd povinnosti ustanoviť znalca, ak sú preto dané zákonné dôvody.“(WINTEROVÁ, A., MACKOVÁ, A. a kolektiv. Civilní právo procesní. Část první: řízení nalézací. 8. nezměnené vydání. Praha: Leges, 2015, s. 235 a 236).
Dôkazná hodnota takto vykonaného dôkazu (nejde o osobu bezprostredne vnímajúcu určitú skúmanú skutočnosť) bola nízka. Zároveň odborné hodnotiace súdy súkromného znalca nemali dôkaznú silu výpovede znalca, pretože znalcom podľa § 127 OSP nebol. Súd potom nemohol z takejto výpovede čerpať odborné závery, respektíve nemohol tieto závery čerpať takým spôsobom, že by ním nahradil znalecké dokazovanie nariadené súdom a výsluch znalca súdom ustanoveného.
Aj za pôvodnej právnej úpravy však bolo možné uvedené ustanovenie „obísť“ tým, že súd práve v tomto konaní ustanovil za znalca osobu, ktorá podala posudok mimo konania, respektíve posudok podala v inom konaní. Znalecký posudok podaný v inom konaní je možné použiť len ako dôkaz listinou podľa § 129. To je praktické najmä pri znaleckých posudkoch podaných v trestnom konaní. Je však možné, bez toho, aby sa žiadalo o vypracovanie nového či doplňujúceho posudku, ustanoviť znalcom toho, kto podal posudok v inom konaní, a potom ho ako znalca vypočuť (R 12/1978, s. 88, 22/1979, s. 200, 1/1981, s. 28). (Handl, V., Rubeš, J. a kol. Občanský soudní řád – Komentář, I. díl, Praha: Panorama, 1985, s. 592). Toto možno napokon vykonať aj v súčasnosti (za účinnosti CSP).
Zmena úpravy znaleckého posudku zabezpečovaného účastníkom konania nastala v Českej republike až spomínanou novelou Občanského soudního řádu č. 218/2011 Sb. (s účinnosťou od 1.9.2011), ktorá zakotvila súkromný znalecký posudok do procesného predpisu a postavila ho na roveň posudku súdom ustanoveného znalca.
U nás táto zmena prišla až s rekodifikáciou procesných predpisov (zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok). Nová úprava bola podľa aktualizovanej dôvodovej správy k zákonu odôvodnená takto: „Navrhovaná právna úprava po prvýkrát výslovne normatívne upravuje znalecký posudok predložený stranou sporu bez toho, aby znalca ustanovoval súd. Toto koncepčné riešenie plne zodpovedá povahe kontradiktórneho sporu založeného na prejednacom princípe, v ktorom procesnú diligenciu za výsledok sporu znášajú predovšetkým procesné strany.“ V zmysle dôvodovej správy teda účelom našej úpravy má byť najmä prenesenie aktivity (teda nielen práva navrhovať dôkazy, ale aj povinnosti ich zabezpečiť) na procesné strany a to aj v oblasti zodpovedania odbornej otázky, ktorá sa v konaní rieši.