Vec môže byť vo výlučnom vlastníctve, čo značí, že vlastníkom celej veci je jedna osoba. Vec môže byť aj v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov, kde vlastníkom celej veci je každý z manželov. Napokon môže byť vec v podielovom spoluvlastníctve, kde každý zo spoluvlastníkov veci vlastní určitý podiel na veci. Iné spoluvlastníctvo ako bezpodielové, alebo podielové, u nás neprichádza do úvahy.
Typickou črtou podielového spoluvlastníctva je to, že nikto z podielových spoluvlastníkov nevlastní presne určenú časť veci, ale má podiel na každej časti veci, hovoríme tiež, že každý z spoluvlastníkov vlastní "ideálny podiel" na veci. To značí, že nemožno určiť, ktorú konkrétnu časť veci zodpovedajúcu jeho podielu, každý zo spoluvlastníkov vlastní.
Napríklad, ak vlastnia dve osoby ako spoluvlastníci dom, každý z nich vlastní polovicu každej časti tohto domu, t.j. polovicu okien, tehál, strechy a pod. Pri spoluvlastníctve pozemku každý vlastní každú časť tohto pozemku, prenesene môžeme povedať, že každý vlastní polovicu každej hrudy zeme z tohto pozemku.
Z toho vyplýva, že o spôsobe užívania veci sa musia spoluvlastníci vždy dohodnúť a spoluvlastník si nemôže prisvojiť určitú časť veci svojvoľne s tvrdením, že táto reálne vydelená časť veci zodpovedá jeho podielu na veci a tak ju bude užívať. Takéto jeho rozhodnutie by nebolo platné.
Podielové spoluvlastníctvo je upravené v ustanoveniach § 137 až § 142 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej ako „OZ“). Podľa § 137 ods. 1 OZ podiel vyjadruje mieru, akou sa spoluvlastníci podieľajú na právach a povinnostiach vyplývajúcich zo spoluvlastníctva k spoločnej veci.
Dôležité pravidlo typické pre podielové spoluvlastníctvo je upravené v § 139 ods. 2 OZ, podľa ktorého o hospodárení so spoločnou vecou rozhodujú spoluvlastníci väčšinou počítanou podľa veľkosti podielov. Pri rovnosti hlasov, alebo ak sa väčšina alebo dohoda nedosiahne, rozhodne na návrh ktoréhokoľvek spoluvlastníka súd.
Veľkosť podielu je preto pri podielovom spoluvlastníctve veľmi dôležitá. Mať podiel menší ako ½ veci, alebo rovnaký s druhým spoluvlastníkom znamená, že k rozhodnutiu o hospodárení s vecou potrebujem súhlas ďalšieho spoluvlastníka.
Naopak, väčšinový spoluvlastník (vlastniaci viac ako ½ veci), môže bez ohľadu na súhlas, či nesúhlas ostatných spoluvlastníkov sám rozhodnúť o tom, ako sa s vecou bude hospodáriť. To značí, že sa napríklad môže sám bez ohľadu na ostatných spoluvlastníkov rozhodnúť dať vec do nájmu inej osobe. Rovnako sa takto môžu viacerí spoluvlastníci spojiť, aby dosiahli väčšinu. Preto je veľkosť podielu, ktorú každý spoluvlastník na spoločnej veci vlastní, pri podielovom spoluvlastníctve obzvlášť významná.
Neznamená to však, že menšinový spoluvlastník, ktorého prehlasovali, nemá v tomto smere žiadne práva. Podľa § 139 ods. 3 OZ, ak ide o dôležitú zmenu spoločnej veci, môžu prehlasovaní spoluvlastníci žiadať, aby o zmene rozhodol súd. Keďže však v tomto prípade bude rozhodovať súd, je to zdĺhavé riešenie, ku ktorému sa málo menšinových spoluvlastníkov uchýli (čo potvrdzuje aj prax, pretože ide o zriedkavé konania). Využiť to však určite bude potrebné, ak ide o takú závažnú zmenu, že by to práva ostatných spoluvlastníkov podstatne poškodilo, či ohrozilo (napr. dlhodobý nájom veci, podstatné zmeny na veci). Menšinový spoluvlastník však pritom musí zobrať do úvahy dĺžku takéhoto súdneho konania v porovnaní so zmenou, ktorá na veci rozhodnutím väčšinového spoluvlastníka nastala, alebo má nastať. Ak by totiž takto iniciované súdne konanie presiahlo dobu trvania zmeny v hospodárení, napr. dobu trvania nájomnej zmluvy o ktorej väčšinový spoluvlastník rozhodol, nemá pre menšinového spoluvlastníka takéto súdne konanie žiaden význam.